Utrpenie a nevedomosť:
Buddha, Ježiš a cesta k vedomiu
Utrpenie je všadeprítomné – v našich vzťahoch, v spoločnosti aj v samotnom živote jednotlivca. Ale prečo trpíme? Už pred viac než 2 500 rokmi poukázal Buddha na koreň problému: nevedomosť. Ľudia konajú, pripútavajú sa, túžia a upadajú do bolesti, pretože nerozumejú realite, ktorá ich obklopuje, ani samým sebe. Podobnú myšlienku nachádzame aj u Ježiša, ktorý na kríži hovorí: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia“. A novodobý mystik Gurdžijev videl ľudstvo ako „spiacich“, ktorí mechanicky reagujú na vonkajšie i vnútorné podnety, často bez akejkoľvek vedomej kontroly.
Autori článku: Ai + B.B. / 22.08.2025
Tento článok skúma podobnosť troch línií – budhistická, kresťanská a gurdžijevovská, ktoré odhaľujú, že utrpenie je dôsledkom nevedomosti, a zároveň ukazujú cesty k jeho prekonaniu. Prebudiť sa znamená rozpoznať mechanické reakcie mysle, rozvíjať súcit a vhľad a začať žiť skutočne vedome. Na konci článku čitateľ nájde aj fascinujúcu paralelu z popkultúry: tajomný muž zo zákulisia seriálu o Mladom pápežovi konštatuje, že „Vedomie je všetkým“, a tým potvrdzuje/uznáva univerzálnu pravdu – že práve vedomie je miestom, kde sa odohráva skutočné ľudské bytie, oslobodenie aj zodpovednosť.
Buddha: "Nevedomosť je príčinou všetkého utrpenia vo svete".
Budhovo učenie začína konštatovaním reality: život je utrpenie. Nie v pesimistickom, ale v hlboko realistickom zmysle. Každý, kto sa narodí, starne, chorľavie a zomiera, sa stretáva s bolesťou. K tomu sa pridáva nespokojnosť, túžby, pripútanosť k veciam a ľuďom, ktoré nemôžu trvať večne.
Podľa Budhu však koreň utrpenia neleží vo svete samom, ale v našej nevedomosti. Nevidíme veci také, aké sú. Myseľ si vytvára ilúzie a potom trpí, keď sa tieto ilúzie rozpadnú. Cesta oslobodenia preto vedie k prebudeniu – k uvedomeniu si vlastných túžob, k rozpoznaniu prchavosti všetkého a k pestovaniu vnútornej pozornosti.
Ježiš: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia“
Aj v Ježišových slovách nachádzame rovnaký dôraz na nevedomosť. Keď hovorí o svojich prenasledovateľoch „nevedia, čo činia“, nejde o sentimentálne ospravedlnenie, ale o presnú diagnózu stavu človeka. Kto nevie, čo robí – pretože žije v slepote, v spánku ega – nemôže konať inak, než konať zle.
Ježišovo posolstvo tu nie je slabosťou, ale súcitom založeným na poznaní. Vidí, že ľudia páchajú zlo nie preto, že by si zvolili zlo vedome, ale preto, že nedokážu vidieť pravdu. A zároveň ukazuje, že pravá zodpovednosť začína tam, kde sa človek prebúdza do vedomia.
Gurdžijev: človek ako spiaci stroj
Arménsky mystik Georgij Ivanovič Gurdžijev tento obraz rozvinul do extrému: väčšina ľudí podľa neho nežije vedome, ale funguje ako stroje. Naše myšlienky, emócie a reakcie sú mechanické, opakujú sa podľa vzorcov, ktoré sme prijali od detstva a spoločnosti. Myslíme si, že sme slobodní, no v skutočnosti spíme.
Ježišova veta „nevedia, čo činia“ sa tak v gurdžijevskom zmysle netýka iba rímskych vojakov či davu, ale celého ľudstva. Človek koná automaticky, nevie, čo robí – a hlavne prečo to robí. A práve preto je súcit namieste: nie ako ospravedlnenie, ale ako pochopenie.
Podľa Gurdžijeva nie je to dôvod na pasivitu – naopak. Len ten, kto rozpozná vlastnú mechanickosť, má šancu sa prebudiť. Prestať sa identifikovať s každou emóciou, myšlienkou či reakciou, a namiesto toho v sebe hľadať skutočné „Ja“. To je podľa neho začiatok vedomého života, v ktorom človek prestáva byť otrokom automatizmov a začína niesť pravú zodpovednosť.
Temná pripomienka: „Vedomie je všetkým“
Zaujímavé je, že aj v modernej kultúre sa táto myšlienka zrkadlí. V seriáli Mladý pápež zaznie veta, ktorá sa zaryje hlboko: „Vedomie je všetkým, Voiello.“ Znie to z úst zákulisného hráča, ktorý ovláda dianie z tieňa. Paradoxne, aj temná strana sveta si je vedomá tejto pravdy – že práve vedomie je tou platformou, kde sa odohráva skutočný zápas o človeka.
„Vedomie je všetkým, Voiello.“ Táto veta, hoci vyslovená v prostredí moci a intríg, akoby zrkadlila starú múdrosť: vedomie je platformou, kde sa rozhoduje o skutočnom ľudskom bytí. Je miestom, kde môže človek buď zotrvávať v nevedomosti a reprodukovať utrpenie, alebo sa prebudiť a niesť slobodnú zodpovednosť.
Mocenské systémy môžu manipulovať, ovládať, zvádzať. Ale všetko to funguje iba dovtedy, kým ľudia spia. V okamihu, keď sa jednotlivec stane vedomým, vymaní sa z mechanizmov moci. Preto je vedomie nielen cestou oslobodenia, ale aj najväčšou hrozbou pre tých, ktorí chcú vládnuť prostredníctvom ilúzií.
Epilóg: „Blahoslavení nevedomí?“ a rodinná múdrosť
Neraz počujeme vetu: „Blahoslavení nevedomí.“ Často sa pripisuje Ježišovi, ale v evanjeliách sa nenachádza. Vznikla až skratkou a dezinterpretáciou pôvodného výroku „Blahoslavení chudobní v duchu“. Rozdiel je však obrovský.
Nevedomosť je koreň utrpenia. Nevedomý človek spí, nevie, čo robí, a tým pácha na seba i na druhých zlo. Ježiš preto neoslavoval nevedomosť. Oslavoval pokoru ducha – schopnosť priznať si vlastnú krehkosť, nezakrývať ju pýchou ega a zostať otvorený pravde.
Osobný príklad dodáva článku ľudský rozmer: babka mojej manželky, ktorá sa dožila 96 rokov a bola hlboko veriaca, nám dala jednu z posledných veľkých viet: „Nenechaj sa zhypnotizovať.“ Táto jednoduchá veta zosobňuje všetko, o čom tu píšem: svet sa nás neustále snaží uspať – ilúziami, strachom, mocenskými hrami – ale práve vedomie je miestom, kde sa odohráva sloboda, múdrosť a pravda.
„Blahoslavení chudobní v duchu“ teda neznamená chválu hlúposti, ale pochvalu tým, ktorí vedia, že nevedia – a práve preto sa môžu učiť, rásť a prebúdzať sa. Hlúposť uzatvára, pokora otvára. Tam, kde je otvorenosť a vedomie, môže vstúpiť premena.
Záver
Budha, Ježiš, Gurdžijev i múdre slová starých predkov hovoria jedným hlasom: utrpenie pramení z nevedomosti, a cesta von vedie vždy
cez vedomie - "nevedomosť/vedomosť". Prebudiť sa znamená začať žiť slobodne, zodpovedne a s otvoreným srdcom. A ako trefne poznamenal tajomný muž v
Mladom pápežovi: „Vedomie je všetkým.“
Najlepšie externé odkazy nájdete na stránke: Odkazy na zdravie