Prečo nechodím na námestia?

Na zdravie / Prečo nechodím na námestia

Vraždou novinára sa slovenská spoločnosť ocitla na križovatke. Pohár hnusu pretiekol a "národ prepeličí" zatúžil po zúčtovaní so zlodejmi a vrahmi, ktorých väzby siahajú na najvyššie miesta v štáte, súdnictve, prokuratúre, armáde, polícii a štátnej správe. Túžba ľudí po zmene politiky a návrate slušnosti je po dlhých rokoch hulvátskeho vládnutia Mečiara, Fica a ich poskokov prirodzená. Nová slušnosť sa začala formovať ako vždy na námestiach, tentokrát pod heslom "Za slušné Slovensko". Dav prilákal na námestia okrem slušnosti aj množstvo skrytých, politických a mocenských ambícií a nového hnusu.

Hlasu námestia načúvali všetci politici, ale najlepšie ho zúžitkovali Kiska a Matovič. Ambiciózny opozičný poslanec a vodca Obyčajných ľudí Oľano, pochopil čo ľuďom chýba a neváhal im to v nastávajúcej predvolebnej kampani sľúbiť. Nielen návrat slušnosti do politiky, ale i zúčtovanie s neslušnosťou. Sľúbil pozatvárať zloduchov ficovského režimu. Ľud si jeho sľuby obľúbil a začal snívať po odplate. Vo voľbách poskytol Matovičovi premiersky úrad, no než sa stihol potešiť z nového politického štvorlístka: Matovič, Kollár, Sulík, Kiska, ktorý povedie Slovensko do svetlej budúcnosti, schytal nečakané prekvapenie.

Návrat doby temna

Zatváranie zločincov sa odložilo na neurčito, no bez váhania sa pozatvárali hranice, podniky aj všetci občania. Do karantény, do rúšok, do izolácie, do vlastných bytov. Matovič zavrel školy, kostoly, štadióny, divadlá, kiná, reštaurácie. Dokonca nasadil políciu a armádu proti civilnému obyvateľstvu. Každý deň trávil dlhé hodiny pred kamerami, aby občanov presviedčal, že sa stará o ich zdravie a zachraňuje ich životy pred najhroznejším zabijákom - vírusom. A nikto si nevšimol (ani Igor sám) dve dôležité chyby. Totiž, že vnímať vírusy ako zabijákov je veľmi pošetilé a signalizuje to značnú nevedomosť. Po druhé, že v skutočnosti sa nejedná o masové ohrozenie životov ľudstva, ale o obmedzenie slobody.

Našim predkom trvalo tisícročia, kým dosiahli stupeň slobody, aký sme zažívali ešte pred pár mesiacmi. A my sa týchto výdobytkov len tak ľahkovážne, ochotne, rýchlo a bez boja vzdávame? Dokonca sa necháme dobrovoľne väzniť vo vlastných bytoch, izolovať, pripraviť o príjmy, prácu, vzdelávanie, bohoslužby, zábavu, kultúru, cestovanie, stretávanie sa s blízkymi...??? Na také čosi sú potrebné tri podmienky - trocha diktatúry, veľa nevedomosti a strach. Všetky boli splnené, preto bol návrat doby temna taký ľahký a rýchly. Ešte sme si celkom neuvedomili, akej časti slobody sme sa vzdali. Nechali sme si na tváre nasadiť "náhubky", jasný signál umlčania, ktorý vystrašená a nevedomá väčšina vítala ako záchranu pred nákazou. Pritom rúško ochráni človeka pred vírusom asi ako pletivo na plote pred komármi - Ochránia nás rúška pred koronavírusom?

Iná úvaha sa zaoberá otázkou, či ľudstvo vôbec ešte stojí o slobodu? Veď je také príjemné preniesť sa do virtuálneho sveta a žiť tam tzv virtuálnu slobodu a tú reálnu nech vezme čert! Načo nám je, keď si sedíme pri televízore či kráčame s mobilom v ruke a necháme sa viesť neznámym mestom pomocou GPS navigácie, alebo postavičkou z internetovej hry? S priateľom už nepotrebujeme byť osobne, stačí nám lajkovať a zdieľať jeho fotky a videá na YouTube, FaCeBooku, TwitteRi, inStaGrame. Pohrúžení v hre a navigovaní reklamou šitou na mieru sme virtuálnymi otrokmi už od založenia svojich účtov u týchto operátorov a ani o tom netušíme. O princípoch novodobej neslobody výstižne informuje harvardská profesorka Shoshana Zuboff v knihe "The Age of Surveillance Capitalism", ktorou odhaľuje princípy dozorného kapitalizmu.

Aký odkaz má pre nás táto celosvetová blamáž kombinovaná s povolebnými očakávaniami Slovákov? Nuž, chceli sme väzenie pre skorumpovaných politikov a dostali sme ho pre seba samých. Navyše sme ho získali od politika. Odkaz jasnejší, než voda z horskej bystrinky, volá do neba o nekonečnej naivite ľudí z davu. Opäť sme volili a naleteli podvodníkom. Dokážeme sa vôbec niekedy poučiť? Dokážeme pochopiť, že politikou iných politikov nemožno opraviť chyby predchádzajúcich politikov? Že slušný politik je ilúzia? Že demokratické voľby sú už dávno najväčším podvodom na spoločnosti, že politika je panské huncútstvo? Ak ešte stále nie, tak si aspoň dávajme pozor v ďalších voľbách a

nabudúce predvídajme

panské huncútstvo u tých, čo sľubujú, že ich politika rozhodne nebude panským huncútsvom
diktátorské praktiky za krásnymi rečičkami o rovnosti pred zákonom a práva pre každého
obmedzenie našej slobody tými, čo sľubujú uvoľnenie a viac priamej demokracie
menej bytov a zdraženie nehnuteľností, za sľubmi o masovej bytovej výstavbe
žiadnych potrestaných politikov, ak ich sľubuje potrestať iný politik
rastúci vplyv štátu za bilboardmi sľubujúcimi menej štátu
klamstvo a podvod u toho, kto už klamal a podvádzal
faloš za úsmevom upoteného prezidenta
napoleonský syndróm u malého muža
...

aby sme nedostali náhubok na ústa, ako v 2020

Sľubom politikov možno veriť iba ak sa pomýlia

Spomínam, ako Mečiar sľuboval Švajčiarsko na Slovensku, ako Dzurinda sľuboval dvojnásobné platy a Fico sľuboval stabilitu a istoty. Po Mečiarovej privatizácii nám zostal zdevastovaný štát a morálny úpadok, ktorý zdobia jeho slávne amnestie. Od Dzurindu sme zdedili Gorilu, najnižšie platy v civilizovanom svete a Radičovej recept na samorozklad vlády. Fico nám zanechal vraj prázdnu špajzu = vytunelovaný štát, zbohatlícku partiu "kámošov" prelezenú celým štátnym aparátom.

Či dodrží svoje sľuby Matovič, môžeme iba tipovať. Mne sa z nich najviac zapáčil ten, ktorý dal prezidentke Čaputovej 4.3.2020 "urobím všetko pre to, aby malo Slovensko v dohľadnom čase vládu, na ktorú knižky dejepisu budú spomínať, že to bola najlepšia vláda, akú kedy malo". Tento sľub je umeleckým dielom, skvostom medzi politickými sľubmi. Obsahuje dokonalý mix narcizmu, alibizmu, obetavosti, neurčitosti, vychytralosti, spomienok na detstvo v školských laviciach, velikášstva, egoizmu. Pri dobrej vôli by sme ho však mohli považovať za splnený. Iba tri mesiace vládnutia potreboval Matovič na to, aby porazil smrteľný vírus a zabránil mu zabíjať na Slovensku. Tým sa iste zapísal do histórie. Za významný úspech môžme považovať jeho štvrté miesto v celosvetovej súťaži o najkrajšieho rúškového panovníka. Porazili ho iba Pellegrini, Čaputová a Babiš, zhodou okolností, samí Slováci. Aj nosenie rúšok na starom kontinente rozbehla Slovenka - Zlatica Puškárová.

Čas na upratovanie

Keď sa prizrieme boľačkám našej zúboženej krajiny, ktoré boli spôsobené pľundrovaním toľkých chamtivých politikov, je jasné, že nastal čas na liečenie a upratovanie. Ale nie tak, ako upratoval Dzurinda po Mečiarovi alebo Fico po Dzurindovi, či Fico po Ficovi.. Dôkladné upratovanie očakáva každý slušný občan. Otázkou je, či ich je už dostatok, tých slušných občanov, ktorí sami žijú v slušnosti. Aby boli svojej vláde príkladom. Veď všetci rozumieme, že politici sú iba zrkadlom - verným obrazom spoločnosti. Matovičova vláda zatiaľ slušnosť nezrkadlí, preto jej nemáme čo vyčítať, iba konštatovať, že upratovať sa opäť nebude.

Je naivné očakávať od politika, že poupratuje po inom politikovi. Je naivné očakávať od politika čokoľvek iné, ako pestovanie vlastného ega či robenie si osobného dobra za peniaze nás všetkých. Nie robenie dobra pre nás všetkých za peniaze nás všetkých. A už vôbec nie robenie dobra pre nás všetkých za peniaze politikov. Býva mi smutno pri pohľade na zostarnutého Hríba pod lampou, ako roky čaká na slušnosť v politike. Mal by už pochopiť, že sa nedočká, že človek slušný do politiky nevstúpi, iba ak omylom a vzápätí z nej vystúpi. Tak podobne by mal urobiť aj slušný novinár, opustiť mainstreamové médiá, ktoré neinformujú, ale klamú; slušný lekár by mal opustiť zdravotníctvo, v ktorom ho ovláda farmaceuticko-medicínska a poisťovnícka lobby; slušný lesník opustiť štátne lesy, ktoré pľundrujú krajinu; slušný policajt opustiť políciu, ktorá ho posiela zasahovať proti občanovi namiesto "pomáhať a chrániť"... Všetci sme pri výkone povolania ochotní kvôli peniazom tak trochu privrieť oči a urobiť pre zamestnávateľa čo len chce. Tak sa nečudujme politikovi, keď sa pchá do zadku svojmu zamestnávateľovi a nenamýšľajme si, že je ním občan.

Odkiaľ som sa to dozvedel ja? Nuž mne sčasti pomohli otec, starý otec a prastarý otec a časť som pochopil sám. Predkovia mi hovorili, že politika je a vždy bude iba panské huncútstvo. A sám som prišiel na to, že nie je v poriadku, keď sluha vládne pánovi, keď pán má nižší plat, ako sluha. Len sa pozrime na platy poslancov, politikov, štátnych úradníkov a porovnajme ich s platmi obyčajných (nie Obyčajných) ľudí, tak nám svitne viacerým.

Svetlo na konci tunela

Možno raz predstúpi pred voličov kandidát do verejnej služby, ktorý prijme zosúladenie platov a pracovnej doby s občanom, vymení služobný bavorák za auto, aké má občan, alebo si vybaví električenku. Prijme od občanov programové vyhlásenie vlády, ktoré mu namiešajú z jeho predvolebných sľubov a sľubov jeho koaličných partnerov a to bude preňho zákonom počas celej služby, prijme morálnosť a zodpovednosť za svoje činy, bez prepísaných majetkov na deti či manželky, pozemkových podvodov, mafiánskej minulosti, s čistým registrom trestov, odborník ... Potom sa možno zamyslím, či ho poverím správou svojich vecí verejných. Dovtedy na námestia ani na voľby nechodím. V dave a volebnej urne sa totiž každá dobrá vec na opak prevráti, inými slovami: "dav a politik ťa vždy ojeb...".

Priatelia mi často na tomto mieste kladú otázku, ako z tejto šlamastiky von? Odpoveď je celkom jednoduchá, ja som nevolič. Neúčasť vo voľbách je moja voľba. Správna voľba, ak niet koho voliť. Toho sa politici boja. A každý, kto im naletí a nechá sa ovplyvniť rečičkami o menšom či väčšom zle, volí zlo. Zlo nie je väčšie a menšie. Zlo je zlo a bodka.

Kto pozorne načúva predvolebnému cvrlikaniu politikov, môže si všimnúť, že všetci politici, naprieč celým spektrom strán, koalícií a hnutí vysielajú jednu spoločnú naliehavú predvolebnú žiadosť: "zúčastnite sa volieb". Všetci potrebujú vysokú volebnú účasť, ktorá sa rovná vysokej legitimite zvolených zástupcov a vysokej vážnosti úradu. Z neúčasti voličov majú veľký strach. Bez voličov by sa totiž ich predstavenie nekonalo. Pred voľbami sa dajú dokonca postrehnúť výzvy typu - ak nebudeš voliť nás, voľ kľudne aj našich protivníkov, ale určite v sobotu príď a rozhodni to: "Tvoj hlas je dôležitý" a v tomto jednom majú pravdu. Je dôležitý, preto im ho zatiaľ nedám.

Zlí našepkávači strašia potenciálnych nevoličov takto: "rozhodnúť by mohlo aj napr. 10.000 voličov, ktorí prídu k voľbám a čo potom?" Áno, to je pravda, ktorej sa netreba báť. Pri účasti 10.000 voličov by bol výsledok volieb (s malými štatistickými odchylkami) približne rovnaký, ako pri účasti 2.916.840 voličov (číslo z feb. 2020). Ale každý z politikov by sa bál takého víťazstva a bál by sa byť premierom, či prezidentom, ktorého zvolilo iba 10.000 občanov. Prečo sa toho boja? Ak porovnáme silu mandátu, ktorý vznikne rozhodnutím 10.000 voličov z 4.432.419 oprávnených voličov, čo je 0,2% a silu mandátu napr. Matovičovej vlády, čo je 2.916.840 : 4.432.419 x 100 = 65,8%, malo by byť jasné, aký nestabilný úrad by zastával taký slabučký, 0,2%-ný premier. Pri každom nešťastnejšom rozhodnutí či menšom probléme by mu totiž hrozila defenestrácia. Preto je volebná účasť pre politikov taká dôležitá, ale nám to neprezradia.

Zapamätajme si jednoduchý voličský princíp:
- Vysoká účasť vo voľbách (dôležitosť, veľké očakávania voličov, ...) = silný mandát pre víťaza volieb = bezohľadné vládnutie.
- Nízka účasť vo voľbách (nízke očakávania ...) = slabý mandát víťaza = vyššia úroveň služieb pre občanov pri výkone mandátu.

Ak si uvedomíme, že náš hlas je vzácny, začneme s nim zaobchádzať zodpovednejšie a klamárom ho nedávame. Som nevolič, uvedomelý nevolič. Niektorý volič už možno cíti veci podobne, ale ešte nedozrel, aby sa stal uvedomelým nevoličom. Kto zažil situáciu, ako jedna moja známa, ktorá sa pár mesiacov po voľbách cítila podvedená, možno dokáže urobiť aspoň takéto rozhodnutie: prechod do aktívnej občianskej opozície. Nevadí, že v parlamentnej opozícii sedia tí, ktorých ste nechceli. Stačí ich aktívne podporovať a dodať silu ich "opozičnému mandátu", aby mohli ukontrolovať vládne huncútstva. Sila opozície je žiaľ jedinou skutočnou hrozbou pre vládnucu stranu, ktorá vás zradila alebo koná nezodpovedne. Možno aj opozícia je len dobrým hercom, ktorý to na vás hrá, aby vás udržali na predstavení.

Odkazy: