Muž ktorý zastavil púšť

Na zdravie / Les / Muž ktorý zastavil púšť

Prednedávnom ma prostredníctvom knižky Elzéarda Bouffiera oslovil muž, ktorý sadil stromy. Podobný príbeh sa odohráva v Burkina Faso. Miestny farmár Yacouba Sawadogo sa pokúša zabrániť rozširovaniu púšte, ktorá už vyhnala množstvo ľudí zo svojich domovov. Nezlomné odhodlanie farmára viedlo k úspechu a na obrovskej vyprahlej pustatine Sahel, sa zazelenal prvý fliačik zeleného lesa, ktorý sem vložili ľudský pot a ruka s motykou. Príbeh človeka, víťaziaceho nad púšťou, dal vzniknúť filmu: Muž, ktorý zastavil púšť a neskôr prebudil masovú iniciatívu 20 afrických krajín - Great Green Wall (Veľký Zelený Múr).

Jakub Sawadogo vysadil 12 hektárov lesa len za pomoci motyky. Les mu na oplátku pomáha zlepšiť zásobovanie okolitých poľnohospodárskych políčok spodnou vodou, ktorú stromy svojimi koreňmi vyťahujú z hĺbky k povrchu. Mohlo by sa zdať, že ho inšpiroval Elzéard Bouffier (muž, ktorý sadil stromy), ale Yacouba Sawadogo nikdy o svojom francúzskom "kolegovi" ani nepočul. Ako je možné, že sa nezávisle vyskytnú dvaja jedinci s podobným a ešte aj s veľmi nezvyčajným nápadom a tiež odhodlaní naplniť ho?

Pozorovanie problémov prírody na rôznych miestach sveta v rôznom čase prináša pozorným osobám rovnaké vnuknutia. Naliehavosť zlepšiť zlý stav životného prostredia, vnukla obom rovnaké riešenie - sadiť stromy. Títo zvlášť pozorní a vnímaví jedinci majú často aj silu vykonať, čo im bolo vnuknuté. Aj napriek ťažkým okolnostiam. Lebo často majú aj ďalšie súvisiace vlastnosti - sú láskaví ale tvrdohlaví, odhodlaní, vytrvalí, nezlomní, obetaví ...

Svojim nesmiernym úsilím a vytrvalosťou ukazujú nám ostatným, ako sa dá bezútešná krajina zmeniť na zelený les, ktorý premení aj rozsiahlu a bezútešnú pustatinu na prosperujúci ekosystém. Kedykoľvek. Ukazujú, ako robiť raj na Zemi aj na púšti! Niet prekážok, ktoré by im v tom zabránili. Keď splnia svoje poslanie, odchádzajú do ústrania, alebo do stratena a prenechávajú svet nám.

Vstaneme a vyrazíme aj my s hrsťou žaluďov vo vrecku sadiť stromy? Dokončiť dielo v pustatine za našim mestom, v neďalekom vyrúbanom údolí, na holom kopci v chránenej rezervácii? Alebo ostaneme naďalej iba frflať a poukazovať na vinníkov s pílami v ruke a ich šéfov v kravatách? Musíme čakať na púšť, aby sme zdvihli zadky, alebo nás múdrosť a príklad týchto jedinečných ľudí prebudia skôr, než nám bude ťažko?

Sadenie stromov prastarou africkou technikou Zai

Jednoduchá technika pestovania semien v extrémne nevľúdnom prostredí bola v Afrike používaná už od nepamäti. Hovoria je Zai. Yacouba Sawadogo bol predtým mechanikom, ktorý opravoval stroje. Vlastnil servis na motocykle. Po veľkých suchách, ktoré trvali vyše desať rokov sa svet okolo premenil na nepoznanie. Umreli tisíce ľudí na hladomor, krajina vyschla a ani najodolnejší už nedokázali vydržať v tom suchu a horúčave. Postupne opúšťali svoje domovy a kraj ostával opustený. Takmer opustený. V tých najhorších časoch totiž ostávajú tí najsilnejší, najodvážnejší, najtvrdohlavejší. Nezmieria sa s vysvetlením, musíme odísť, lebo tu sa už nedá žiť. Pýtajú sa, ako je možné, že sa tu dalo žiť a už sa nedá? Čo mohlo spôsobiť tú obrovskú zmenu? Kde sa vzalo to obrovské teplo a sucho? Kde sa dá ešte schladiť a ovlažiť?

Na takýto krik otázok musia prísť odpovede. Aj prišli. Či už boli výsledkom sna, alebo vnuknutia vnútorným hlasom, alebo kontempláciou, premýšľaním... Odpovede prídu: "..pod stromom sa schladíš, v jeho tieni je chladnejšie, tam je aj vlhkejšie..." A posilnený touto odpoveďou sa pýta ďalej: "a prečo tu už niet stromov? Veď tu boli, sám si ich pamätám..."

Keď odišli aj najbližší príbuzní, vzal Jakub motyku a vybral sa na vyprahnuté polia. V suchom období začal kopať a v komposte nasypanom v jamkách vykopaných v tvrdej a vysušenej pôde či skôr vyprahnutej hline (prachu), čakali semienka agátov na svoju príležitosť. V období dažďov sa v nich zachytáva vlaha a vydržala dlhšie, keď boli semienka o čosi hlbšie v zemi. Odtekanie vody z polí zabránil Jakub kamennými hrádzami. Kamene veľkosti päste poukladal vo vlnovkách na zemi a tie zbrzdili dažďovú vodu, aby sa čo najdlhšie zdržala na pozemku. Inak len rýchle spŕchlo a rýchle odtieklo. Takto začali v jamkách klíčiť semenáčiky. Metóda bola sprvu všetkým nasmiech, ale keď ostatní farmári videli úspech, rozšírila sa medzi afrických poľnohospodárov a dodnes im pomáha udržať úrodu na nehostinných častiach kontinentu. Dovtedy vyrážali na polia sadiť až po daždi. Jakub tvrdil, že to už je neskoro, preto on sadil pred dažďom. A mal pravdu. Z obyčajného roľníka sa Yacouba Sawadogo stal hrdinom, mužom, ktorý zastavil púšť. Dielo tohto výnimočného človeka bolo inšpiráciou k filmu:

Yacouba Sawadogo dokázal bez cudzej pomoci vyriešiť problém rozširovania púšte. Jednoduché techniky jeho predkov použil v časoch, kedy ostatní zúfalo opúšťaju spustnutú krajinu. Jakub ostáva a s čistým zámerom začína kopať do suchej zeme jamky aby zalesnil a zúrodnil pôdu. Jeho odhodlanie je natoľko účinné, že sa z jeho jamôk postupne začínajú zelenať stromčeky. Nasledujú ho ďalší roľníci a prekvapujúco jednoduché počínanie im vracia späť pôdu, ktorú už pohlcovala púšť.

Afrika si vie pomôcť sama

Drsné prostredie krajiny severnej Burkine Faso sa neustále zhoršovalo. Kvôli nadmernému spásaniu a preľudneniu v priebehu posledných desiatok rokov bola spôsobená ťažká erózia pôdy a vysušenie v tomto vnútrozemskom západoafrickom regióne. Aj keď sa národní a svetoví vedci pokúšali vyriešiť problém, situácia sústavne spela do neutešenej záhuby.

Yacouba Sawadogo sa rozhodol vziať veci do vlastných rúk v roku 1980. Jeho metódam sa kolegovia poľnohospodári vysmievali, ale keď sa pomocou jeho techniky podarilo úspešne regenerovať les, boli nútení sa posadiť a vziať jeho úsilie do úvahy. Sawadogo oživil prastarú africkú poľnohospodársku prax s názvom ZI, čo viedlo k rastu lesov a zvýšeniu kvality pôdy. Táto technika je veľmi jednoduchá a lacná. Jej základnou črtou je stará africká (kamenná) motyka a vlastný pot.

Táto poľnohospodárska technika využívajúca rýľ alebo motyku na vykopanie malých otvorov do tvrdej zeme, do ktorých sa vložia spolu s kompostom semená stromov, prosa, ciroku ... Semená zakorenia v období dažďov v kompostových dierach, ktoré sú schopné udržať vlhkosť a živiny aj počas obdobia sucha. Výhonky tak nevyschnú, ale sa dobre a hlboko zakorenia.

Sawadogo pripravil pôdu v období sucha, teda presne opačne miestnym zvyklostiam. Ostatní poľnohospodári a majitelia pozemkov sa mu sprvu smiali, ale čoskoro si uvedomili že je génius, ktorý za necelých 20 rokov premenil úplne mŕtvu oblasť na prosperujúcich 12 ha lesa, kde našlo živu viac ako 60 druhov stromov.

Desiatky tisíc hektárov pôdy, ktorá bola úplne neproduktívna, boli opäť zmenené na produktívne vďaka technike Yacouba Sawadogo, ktorý sa rozhodol namiesto udržania svojho tajomstva pre seba, poskytnúť ho celému ľudstvu. Zriadil kurzy, ktoré hosťuje na svojej farme a učí ľudí v duchu lásky k Zemi zúrodňovať vyprahlé lány púšte na úrodnú pôdu.

Ďalším Sawadogovým objavom je používanie nízkeho kamenného valu (princíp medze), ktorý spomalí odtekanie vody zo šikmého pozemku, takže voda vsakuje do pripravených jamiek v pôde, kde sa dlhšie udrží vlaha. To sa ukázalo ako veľmi úspešná technika, ktorú bude potrebné naučiť aj ostatných poľnohospodárov. Investície do výsadby stromov sa ukazujú ako nevyhnutnosť pre podporu poľnohospodárskych polí. Stromy pomôžu zaistiť bezpečnosť pestovania potravín, zároveň spôsobujú priaznivé zmeny klímy.

Sawadogov tréningový program bol námetom pre film, ktorý bol v roku 2010 ocenený ako originálny nápad. Dokument sa nazýva „Muž, ktorý zastavil púšť“ a rozpráva o tom, ako úsilie jediného muža zachránilo tisíce poľnohospodárov naprieč Afrikou. Film potláča predstavy, že Afrika potrebuje pomoc zvonku. Afrika si dokáže pomôcť sama. Biely muž len vyvoláva falošné signály o biede a neschopnosti Afriky. Sám seba presviedča o nutnosti pomáhať Afričanom. Pri tom sa namiesto pomoci deje iba ničenie a vykorisťovanie Afriky "západnou civilizáciou". Pekne o tom informuje napr. Mallence Bart Williams v krátkom príhovore na konferencii TED-x (myšlienky hodné šírenia) v Berlíne:

Namiesto toho sa môžeme od Afriky učiť my. Učiť sa ako zachrániť naše lesy, pomaly meniace sa na pustatiny. Upadajú nám priamo pred očami a my nechápeme čo sa to deje, či je to správne, či to tak musí byť? Je za tým len prostá nevedomosť? Nevedomosť bežných občanov, ale hlavne nevedomosť lesných hospodárov. Tých, ktorí sa podujali starať sa o lesy. Získavajú akademické vzdelanie, ale životu v lese rozumejú len z ekonomického uhla pohľadu - chápu les ako zdroj drevovýroby, energetiky, chovu diviny, rýb... Premenili svoju službu lesu na službu ekonomike.

Rekordy v sadení stromov

Z guinnessworldrecords.com vyberáme:
Jednotlivec vysadil 30. júna 2001 za 24 hodín 15.170 sadeníc borovice v Kanade.
Tím 300 členný vysadil za 24 hodín je 847.275 sadeníc na jednom mieste 22. júna 2013 v Pakistane.
India dokázala zorganizovať 800.000 dobrovoľníkov, ktorí vysadili za 24 hodín 50 mil. stromov

Je zarážajúce, aké je to jednoduché. Keby 217.260.000 obyvateľov EÚ v r 2019 nemárnilo čas voľbou papalášov do europarlamentu, ale sa v tento deň pokúsili prekonať rekord z Indie, mohli vysadiť 11.949.300.000 stromov. Ak by mali takú úspešnosť, akú mal Elzéard Bouffier (10%), udržalo by sa 1.949.300.000 stromov, teda približne 2 miliardy. Po niekoľkých takýchto akciách by bola Zemeguľa plná stromov. Prečo to nejde zorganizovať?

Poslední sa stanú prvými

Že sú lesy predovšetkým pľúcami Zeme, že každý lístok na každom strome plní funkciu pľúcneho mechúrika, to nevieme. Netušíme, že Zem je živou bytosťou, že každý strom, každé steblo, každý klíčok sú živými bytosťami. Naše tupé mysle sú schopné len materialistického pohľadu. Myslíme si, že drevo treba rúbať a píliť, páliť v obrovských kotloch, premieňať na elektrickú energiu a tou poháňať stroje vo fabrikách, aby vyrobili viac nových lesných traktorov a motorových píl. Aby sme mohli viac píliť a viac páliť a viac ... zarobiť. Sme chamtiví a zaslepení. Nechápeme, že sedíme na konári, v každej ruke máme jednu pílu a pílime o stošesť. Vďaka chamtivému hospodáreniu čoskoro zničíme lesy. Asi musíme prejsť vývojom až cez úplnú púšť. Potom nás čaká toto:

Našťastie náprava je jednoduchá. Možno už naše deti pochopia spôsob na nápravu sveta. Pochopia, čo sme nepochopili my a dajú veci do poriadku. Začnú vzdelávaním. Dozvonia kľúčmi, ktorými sme my začali, žiaľ nepochopili sme ešte celý zmysel slobody a neslobody. Mysleli sme nevedomí, že zazvoníme v 89-om kľúčami komunistom a všetko bude OK. Naši potomkovia odzvonia všetkým politikom, vojakom, bankárom, cirkvám, každému kto potláča a ignoruje život. Skutoční Homo Sapiens - ľudia osvietení nepotrebujú systémy, subsystémy, štáty, pasy, trvalé bydliská, rodné čísla, IČá, Dičá ani pánov, drábov. Vystačia si sami. Nemenia prírodu, nevykrádajú ju ani neničia. Splynú s ňou. Nefakturujú druhým, poskytujú si služby navzájom podľa možností. Nešpekulujú ani neklamú. Lebo sa neboja.

Budú mať veľa upratovania po nás. Naše deti. My sme si akosi zvykli na postoj "po nás potopa". Zasadáme, konferencujeme, rokujeme, lobujeme, intrigujeme, politikárčime, píšeme, informujeme, zavádzame, plánujeme, natáčame filmy, staviame ochranné bunkre. Vsugerovali sme si potopu a robíme všetko pre to, aby sa udiala. Alebo aspoň ilúzia potopy. Potopa je náš program, sugescia väčšinovej spoločnosti. Tak sa stane ako si želáme. Sme obrazom stvoriteľa vrátane schopnosti tvoriť, tak tvoríme. Lenže tvoríme strachom, preto tvoríme potopu a tmu. Mohli by sme tvoriť aj svetlo a raj. To raz budú tvoriť naše deti. Budú tvoriť láskou. Najprv však budú musieť poupratovať po nás.

Renovujú lesy, vyčistia ovzdušie, vody v riekach, jazerách, oceánoch, pôdu na poliach, skládky radioaktívnych odpadov. Odstavia celý náš priemysel, priemysel strachu, priemysel založený na spaľovaní. Priemysel deštrukcie. Oheň patrí Slnku, na Zem patrí iba svetlo. Napoja sa priamo na zdroj života, odkiaľ budú zdarma čerpať bezpečnú energiu v akomkoľvek množstve na akékoľvek využitie. Čistú vodu zhora alebo zdola a stravu od otca každý deň získajú.

Chemičky, hute, strojárne, zbrojovky, elektrárne, banky a ďalšie výmysly starého sveta potrebovať nebudú. Nechajú ich vyhasnúť a potom zrecyklujú. Ponechajú iba tie najobludnejšie, aby ich zakonzervovali a urobili z nich pomníky - Černobyľ, Bhopal ... Pripomienky na zlé cesty minulosti. Podobne, ako sme my upratali hrozné dedičstvo po našich otcoch a ponechali si iba pamätníky na Dukle, Slavíne, Osvienčime, Hirošime.

Naše deti zazelenia púšte, vyprahlé a zničené polia rozkúskujú a sprístupnia včelám, mravcom a ostatnému drobizgu. Oblohu vyčistia od lietajúcich plechoviek, umelo vytvorenej chemosféry, elektro a rádio smogu, aby sa na ňu mohlo vrátiť vtáctvo a hmyz, v súlade s pôvodným (božím) projektom. Ospravedlnia sa týraným tvorom väzneným v obrovských maštaliach. Zrušia zabíjanie, baránok i lev sa budú senom hostiť pri jednom stole.

Hory a púšte, začiatok a koniec, prvý a posledný. Na začiatku povstane hora, tú ľad, voda a vietor zomelú a do šírnych diaľok odnesú. Cez lesy, lúky a polia sa prach na savanu a potom na púšť obráti. Kým ďalší nádych z hĺbok novú masu pozdvihne a posledný sa stane opäť prvým - púšť sa na horu premení a všetko sa po mnohý krát zopakuje znova a znova.