Veľký zelený múr Afriky zastaví púšť

Nový div sveta, Veľký Zelený Múr, je mimoriadne inšpiratívna a naliehavá aktivita našich čias. Cieľom tejto iniciatívy pod vedením Afriky je vysadiť a pestovať 7777 km dlhý a 15 km široký pás stromov, ktorý sa bude tiahnuť od východu na západ, naprieč celým kontinentom Afriky, aby sa zmenili životné podmienky miliónov ľudí žijúcich v prvej línii klimatických zmien. Iniciatíva je založená na princípoch aktivít proti rozširovaniu púští. Každý z nás môže prispieť a podporiť tento Veľký Čin Ľudí Afriky. A ako môže táto iniciatíva pomôcť nám, našim lesom a nášmu životnému prostrediu?

Veľký zelený múr

Rozširovanie púšte robí ľuďom starosti od čias faraónov. Myšlienky na zastavenie púšte sú rovnako staré ako púšť samotná. Dlho sa čakalo na prvý krok, aby bolo možné zahájiť odvážnu cestu proti obrovskej sile piesku. Tisícročia sa vliekli, okolnosti zatiaľ pomaly dozrievali. Zrazu sa spustil rýchly sled udalostí, ktoré sa začali veľkým a dlhým obdobím sucha a hladu v oblasti Sahel, páse stepí a saván na južnom okraji púšte Sahara. Neznesiteľné životné podmienky sa v polovici minulého storočia ešte zhoršili. Nasledovalo masové vysťahovanie obyvateľstva.

Na počiatku zmeny bol nezlomný farmár

V roku 1980 sa objavil jeden tvrdohlavý obyvateľ z obce Gorga v Burkina Faso. Yacouba Sawadogo bol pôvodne opravárom motocyklov. Keď sa miestni začali baliť a opúšťať húfne svoje domovy, on odmietol odísť spolu s nimi. Vzal farmársku motyku svojho otca a do vyprahnutej zeme začal sadiť semená stromov, aby zastavil púšť. Každý si pri tomto pohľade buď zaklopal na čelo, alebo zrosil oko slzou nad zúfalým činom. Však, ako to už vo "veľkých príbehoch" býva, nečakane sa objavili ďalšie súvislosti, osoby, udalosti, ktoré "veľkým rozhodnutiam" pomôžu. V roku 1983 sa stal prezidentom v Burkina Faso mladý revolucionár Thomas Isidore Noël Sankara. Za štyri roky v úrade stihol vykonať veľa užitočných zmien. Okrem iného sa postavil na podporu ľudí ako Yacouba Sawadogo a nariadil vysadiť 10 mil. stromov, čím sa malo zastaviť rozširovanie púšte.

Toto nariadenie bolo prvým konkrétnym štátnickým činom, ktorý asi potreboval ešte nejakú chvíľu dozrieť. Prezident bol zavraždený, však jeho myšlienka zalesneného Sahelu sa po dvoch desaťročiach usídlila aj v mysliach obyčajných ľudí ba aj svetových a afrických lídrov. Svet začal chápať, že klíma je vec spoločná a pri jej riešení sa nemôžu jednotlivé krajiny "hrať na vlastnom piesočku". V roku 2005 sa sen stáva skutočnosťou a ľudstvo je svedkom najväčšej udalosti vo svojej histórii. V Afrike sa darí spojiť pokrokové sily a začína sa sadiť Veľký Zelený Múr. Na počiatku tejto zmeny bol nezlomný farmár-opravár Yacouba Sawadogo. Tu je jeho príbeh - muž, ktorý zastavil púšť.

Partneri projektu

Prostredníctvom Africkej únie sa do Veľkej Zelenej Steny zapojilo 21 afrických krajín: Senegal, Gambia, Mauritánia, Mali, Burkina Faso, Ghana, Niger, Benin, Nigéria, Kamerún, Čad, Sudán, Eritrea, Etiópia, Džibutsko, Somálsko, Kapverdy, Alžírsko, Tunisko, Líbya, Egypt.

Veľký zelený múr

Pridať sa môže každý

Myšlienka zalesňovania Afriky je vrcholom lesníctva. Niet divu, že táto aktivita zaujala mnoho významných odborníkov na lesníctvo, ekológiu a poľnohospodárstvo z rôznych krajín sveta. Japonský farmár Masanobu Fukuoka, autor techniky prírodné farmárstvo, sa v posledných rokoch života intenzívne venoval možnostiam zalesnenia Afriky. Rakúsky permakulturista Sepp Holzer odišiel na niekoľko mysií do vyprahlých oblastí sveta, za účelom pomôcť s obnovou krajiny. Mnohí ďalší pomáhajú zavádzať udržateľné poľnohospodárstvo a životné prostredie v púštnych oblastiach. Projekt "Veľká zelená stena", ktorý vedie Africká únia a je financovaný Svetovou bankou, Európskou úniou a Organizáciou Spojených národov, môže podporiť každý. Prichádzajú tiež menšie spoločenstvá, organizácie a aktivisti, ktorí podporujú zalesňovanie v Afrike priamym vysádzaním stromov, alebo vzdelávaním pôvodného obyvateľstva, ktoré si stále komplikuje život pastierstvom.

Najlepšie podmienky pre medzinárodnú pomoc a regeneráciu krajiny boli vytvorené v Senegale. Sem smerujú aj prví pomocníci z ostatných kútov sveta. Krajiny Sahelu prispievajú najmenej ku globálnemu otepľovaniu, pritom znášajú najhoršie následky neprimeraného bohatstva kumulovaného v industrializovaných krajinách. Ako sa zdá, je spravodlivé, že členovia týchto národov prichádzajú do Senegalu, aby čiastočne splatili svoje dlhy. Ak cítiš potrebu pridať sa, klikni, čítaj a nájdi spojenie, najlepšie priamo na ministerstvo lesov v Senegale:

GGW

Prečo sadiť stromy?

Les potrebuje nás ľudí, potrebuje naše partnerstvo. A my zase potrebujeme les. Obrázok (nižšie) dokonale vysvetľuje prečo. Výmena kyslíka a oxidu uhličitého medzi faunou a florou je principiálny vzťah. Bez nášho pestovateľského pričinenia však od lesa nemôžeme očakávať dary dreva, ktoré požadujeme rovnako ako kyslík. Dar dreva meníme na branie si dreva bez pýtania, pretože potrebujeme priveľa. Tolerancia v kapacite lesa na Zemi je pritom dostatočná. V jej rozsahu môžeme "ťažiť" drevo aj vo vyššom množstve, než akým nás dokáže prirodzený les obdariť. Musíme len prispieť starostlivosťou o les a jeho ochranu na jednej strane a tiež pestovaním plantáží stromov na strane druhej. Pretože sa do nášho vnímania lesa vľúdila chyba. Les a plantáž na drevo nie sú to isté. Keby sme to chápali správne, nemali by sme problémy klimatického charakteru.

Les je niečo prirodzené, sebestačné. Plantáže stromov sú neprirodzené (umelé), nesebestačné, teda nie sú lesmi. Sú to produkty ľudského pestovania, preto sa jedná o poľnohospodárske a nie lesnícke objekty. Z tohto principiálneho rozdielu vyplýva veľké nedorozumenie. Preto by sme ich nemali nazývať lesmi, ale nájsť pre ne iné označenie. Názov už vlastne jestvuje, len sa nepoužíva dôsledne. Plantáž stromov. Tento revolučný náhľad na rozdiel medzi lesom a "lesom" (plantážou) asi nebude hneď tak hocikomu pochopiteľný. Možno padne vhod prirovnanie z ríše zvierat: Stádo divokých byvolov, o počte tisíc kusov, tiahnucich africkou savanou nie je to isté, ako stádo tisícky kráv stojacich na niektorej z Big Cow Factory fariem v Texase. Za jedno to snáď bude považovať iba tupec, ktorý byvola a kravu vníma iba ako steak na svojom tanieri.

Lesníctvo súčasnosti je disciplínou spadajúcou pod poľnohospodárstvo a bolo by vhodné ho premenovať v súlade s obsahom, akým sa zaoberá. Napríklad "stromárstvo", "smrekovníctvo" alebo "stromové plantážnictvo"... Možno "sadovníctvo", veď aký je rozdiel v pestovaní ovocných a iných, napr. ihličnatých stromov? Sú to všetko sady, teda poľnohospodárstvo. Dnešní "lesníci" pracujú na "poliach", ibaže na nich nepestujú kukuricu, ale smreky, buky, duby... Veď aj ministerku majú spoločnú.

Dodržaním zásad rovnovážneho pestovania stromov a ťažby dreva je možné zabezpečiť udržateľné vzťahy medzi rastlinami, živočíchmi a Zemou. Je potrebné len prísť na to, aké územie ponechať lesom, do ktorých nezasahujeme, a koľko vyčleniť na plantáže s drevom. Že v tom nevidíte rozdiel? Tak to mi je vás ľúto. Les je ekosystém, má ducha. A ducha človek nie je schopný vytvoriť. Strom áno. Les nie. Les možno budeme vedieť tvoriť, až dokážeme tvoriť nezištne. Zatiaľ sme chamtiví, preto sa to nedá. Chamtivosť je v rozpore s prirodzenosťou.

Avšak dôležitou pravdou je fakt, že akúkoľvek "stromoplantáž" by sme ponechali svojmu osudu bez nášho povšimnutia, snažila by sa pretvoriť na les. V každom strome drieme les, každý strom túži po lese. Ukázali nám to nami pestované smreky v Tatrách v spolupráci s víchricou a kôrovcom, keď masovo padli, lebo tam nepatrili a museli prenechať toto územie a jeho potenciál duchu lesa a jeho novej tvorbe. Ale my to nedovolíme, znova ich tam zasadíme! My predsa chceme a dokážeme prírodu riadiť! Poručíme vetru, dážďu !!! ...

Toľké nepochopenie.

Čím viac zasahovania, tým väčší prúser

Ak chceme uspieť v pestovaní dreva a zároveň si udržať funkčné lesy a životné prostredie, máme za úlohu nájsť hodnoty pri ktorých je možné udržať život na planéte. Koľko stromov pestovať, ako dlho musia rásť, koľko ľudí a zvierat žije na Zemi, koľko vylúčime živočíšneho a koľko priemyselného CO2, koľko živých zelených rastlín rastie, koľko vyprodukujú kyslíka resp. zrecyklujú uhlíka. K tomu je dôležité sledovať dusíkovú bilanciu pôdy, vlhkosť, teplotu... Je to zložitý a previazaný systém o veľkom počte veličín. Vedecký pohľad na ekosystém je ešte omnoho komplikovanejší, takmer sa nedá namodelovať ani vypočítať. A keby sme už speli k nejakému reálnemu výsledku, objaví sa zrazu nový vynález, ako napríklad harvestor, a jeho zavedenie do praxe vnesie do systému množstvo nových otáznikov. A opäť sa iba nestíhame diviť, že čo sme to spôsobili. A tak sa deje neustále. Dynamika. Čím viac zasahujeme, tým väčší prúser nám hrozí. Naproti tomu, keď veci necháme byť, systém sa sám ustáli v rovnovážnom stave.

strom pľúca

Jestvuje však aj značne zjednodušený a napriek tomu dostatočne presný pohľad na problematiku fungovania lesov. Keď sa pozrieme na ekosystém očami lesného indiána, vidíme niekoľko prírodných obrazov, ktoré nám signalizujú kvalitu a správne fungovanie systému. Podľa ovzdušia, zdravia a množstva zelene, vodného režimu v prírode, čistoty vôd, pravidelnosti zrážok, množstva a pestrosti živočíšnych aj rastlinných druhov, mikroorganizmov na všetkých úrovniach... dokáže indián cítiť rozdiel správne - nesprávne, zdravé - nezdravé. Dokáže aj vidieť v čom je chyba, ak sa vyskytuje.

Ak budeme dostatočne nestranní, môžeme porovnať tieto dva spôsoby nazerania na prírodné javy. Indiánsky a vedecký. Môžeme porovnať múdrosť vedca s múdrosťou šamana. Obaja plnia vo svojich spoločenstvách podobnú úlohu - previesť svoj ľud životom. Od ich múdrosti bude závisieť, aký život to bude.

Vedec využíva informácie z matematiky, fyziky, chémie, hydrológie, geológie, astronómie, meteorológie, sociológie, medicíny a farmácie, poľnohospodárstva, histórie.. Tento informačný systém vyzerá veľmi pôsobivo až dokonale. Je úžasne podrobný. Všetky tieto informácie sú žiaľ iba z oblasti intelektu a netvoria kompaktný celok. Je ich až príliš veľa, rýchle sa menia v čase, ich meranie a implementácia vnesú zakaždým významnú chybu do výpočtov. Výsledné poznanie vedca je neisté a pochybné.

Naproti tomu je indiánsky šaman konfrontovaný priamym poznávaním krajiny v ktorej žije. Nerieši jej stav v laboratóriu, ale v prírodných vzťahoch okolitého sveta. Nepoznáva veličiny a formy prírody meraním a výpočtami, ale vnímaním a citom. Často si chýbajúce informácie dopĺňa vhľadmi do sveta mystiky a iných stavov vedomia, ktoré vedec nepripúšťa. Z praxe vidíme, že aj poznanie šamana je neisté a pochybné, podobne ako poznanie vedca. Kto z nich teda poznáva správnejšie?

Nechajme rozhodnúť prírodu a zistíme, že prírodné prostredie vo svete, kde žijú indiáni svojim prirodzeným spôsobom života, je viditeľne krajšie, silnejšie, pestrejšie, životaschopnejšie, než príroda v prostredí civilizovaného človeka. Spôsob života prírodných kmeňov sa líši od civilizovanej spoločnosti najmä v nezasahovaní. Ak by niekto chcel spochybňovať úroveň poznania vedca a šamana, môže sa oprieť o fakty, ktoré sa dajú ľahko zistiť z prírody. Ako vyzerá divoký les, v ktorom žijú prírodní ľudia a ako vyzerá kultivovaný stromopark civilizovaného človeka? Oba sú krásne. Ten napravo potrebuje záhradníka, treba ho sadiť, pestovať a udržiavať. Ten vľavo je ponechaný na seba a prírodné zákony, rastie sám k dokonalosti stvorenia.

divoký les - lesopark

Ako vidieť, oba prístupy poznávania lesa, indiánsky aj šamanský, obsahujú chyby. To preto, že les je systém materialisticko-duchovný, a nie je možné poznaž a pochopiť ho iba vedeckým (materialistickým), alebo iba duchovným (šamanským) spôsobom. Žiadalo by sa použiť oba tieto spôsoby poznávania lesa súčasne, akúsi kombináciu oboch spôsobov, a tak lesu porozumieť takmer dokonale. Na úplné pochopenie tejto kombinovanej techniky poznávania by bolo potrebné zároveň pozorovať les očami lesa a nie očami človeka. Je to dosť zložitá metóda, na pochopenie ktorej by sme potrebovali širší priestor, možno samostanú knihu, ale na naznačenie súvislostí to teraz stačí.

Môžeme si opäť pomôcť príkladom s vlkom: Vlka sa väčšina civilizovaných ľudí bojí, alebo štíti. Pritom psa považujú za priateľa človeka. Avšak pes je v porovnaní s vlkom iba "truľo". Vidieť to jasne, keď je pes v spoločnosti vlka a .. zjednodušene povedané je zmätený. Ja tvrdím, že vlk je väčší, resp. "ozajstnejší" priateľ človeka, než pes, ale človek, ktorého ovládajú princípy strachu, klamstva a pretvárky, sa môže v styku s vlkom ocitnúť v "nepríjemnostiach". Naopak, človek ovládaný princípom lásky a pravdy sa v spoločnosti vlka cíti podobne, ako majeteľ pudlíka, ktorému jeho miláčik olizuje tvár. Toto tvrdenie o priateľstve vlka, by si mohol overiť každý človek, keby...

Keby vlka spoznal. Vlk sa však nedá spoznať človeku, človečími metódami. Je potrebné najprv svoju myseľ pretransformovať na myseľ vlka a očami vlka sa dívať na vlka. To si vyžaduje náročný tréning mysle. Tak môže dôjsť k pochopeniu vlka a úplnému vymazaniu všetkých dovtedajších predsudkov o vlkoch. No a podobnou metódou je možné pochopiť strom i les. Ak poznávame iba intelektom, potom získavame iba ľudské predsudky o lese, nie pochopenie lesa. Z nesprávneho poznávania lesa, vlka a hocičoho iného potom vyplývajú chybné názory a tie spôsobujú nesprávne konanie, ktoré nám po konfrontácii s prírodnými dejmi spôsobuje zas vyvaľovanie očí a údiv nad tým, že sa "to" vyvŕbilo ináč, ako vedci predpokladali. Preto je lepšie

Nerobiť nič

Naznačili sme, aký je rozdiel medzi vlkom a psom. Taký je aj rozdiel medzi obyvateľom Prahy a amazonským indiánom. Taký je aj rozdiel medzi 40 ročným odumierajúcim smrekom z odštepného závodu XY štátnych lesov SR a divorastúcim 800 ročným dubom z Dobročského pralesa. V čom tkvie podstata týchto troch prirovnaní? Jedná sa o rozdiely divokosti a domestifikácie, pôvodné vs kultivované, silné vs mľandravé.

Príroda nám nekonečne krát ukazuje, ako dokáže tvoriť na miestach, ktoré sme pokazili a opustili potom, čo sme si nevedeli rady. Či sú to koralové atoly a podmorský život, ktorý sme zlikvidovali atómovými skúškami, alebo mestá, ktoré sme opustili potom, ako sa nám atómové či chemické zariadenia vymkli z rúk (Černobyľ, Hirošima, Bhopál..). Príroda sa na týchto miestach neskutočne predvádza. Tak, že aj tí najštudovanejší biológovia, ochranári, ekológovia žasnú. Často potom pochopia, že toľkú kreativitu ľudia nedokážu ani napodobniť a tak ostávajú v nemom úžase. Múdri radia ostatným: NECHAŤ BYŤ, NEZASAHOVAŤ, len zírať a žasnúť.

Aha, už sú aj medzi nami
všetko pre nič

Všetko pre nič

Oni totiž vedia, že Ochrana Životného Prostredia, ktorú uskutočňujú zištní ľudia nevedie k záchrane. Že je lepšie nečiniť nič a nechať zachraňovanie na prirodzené procesy, aby veci dopadli správne! Veď sme si už mohli všimnúť, že čokoľvek konáme zištne a na báze inteligencie, to ešte viac pokazíme. Otázka teda znie: "Chrániť a kaziť, alebo nechať byť a dovoliť, aby sa zachránilo"? Asi treba najprv o problematike veľa vedieť, aby sme sa mohli rozhodnúť správne.

Preto sa držme zásady: tam, kde nie sú stromy, sadíme a pomáhame zalesniť, ako to robil slávny Elzéard Bouffier - muž, ktorý sadil stromy. Tam kde sú stromy a potrebujeme z nich mať lesy, nezasahujeme, aby sa les mohol vytvoriť. Tam kde sú lesy a chceme z nich "životné prostredie", len hľadíme s obdivom a úctou stovky rokov. A chránime, akoby sme chránili seba a svoju rodinu. A keď chceme drevo, založíme si podnik (firmu), nasadíme stromčeky, pestujeme, ťažíme, spracúvame a predávame. Ale hlavne, platíme dane a odvody pre lesy. Že čo to je za nový prvok - odvody pre lesy? Nuž cena lesa musí byť taká vysoká, aby sa neoplatilo ho podpáliť a na jeho popole potom vysadiť palmovú plantáž či pole s kukuricou a pestovať plodiny na predaj. Les musí mať spoločenskú cenu vždy najvyššiu a túto treba zaplatiť tomu, kto v tom lese žije. On už sa potom o les postará a ochráni ho.

Môžeme zachrániť dažďové pralesy?

Posledné roky sa všetci hneváme na Brazíliu a jej predstaviteľov, ktorí si dovolia pľundrovať "NAŠE" dažďové pralesy. Nuž sú to ich dažďové pralesy a likvidujú ich, lebo z nich nemajú žiaden osoh. Chcú mať televízory, splachovacie záchody, mobily a pekné oblečenie. Také, ako vidia u nás. A špekulanti-našepkávači (pracujúci pre agropriemysel, letecký priemysel a ďalšie odvetvia, ktoré sa dostávajú s úbytkom ložísk nerastných surovín do ťažkostí) im vysvetľujú, že je ľahké dosiahnuť po čom túžia. Stačí, ak vypália ten protivný les, ktorý im prekáža v zbohatnutí a ktorý iba množí komáre. Na jeho mieste potom vybudujú plantáže a na nich ich zamestnajú. Tak budú dostávať pravidelný plat a všetko si budú môcť kúpiť. A títo domorodci to pochopia a vykonajú. Preto pralesy neustále horia. Odhaduje sa, že v Amazonii horí až tisíc aktívnych požiarov denne. Keby ich boli stovky, tak ani takéto ničenie už nie je vláda schopná zastaviť. Ani keby v Brazílii vládli tí najschopnejší ochranári a najschopnejší hasiči.

Ak by však mala naša spoločnosť skutočne dobré úmysly so životným prostredím na planéte, bolo by najjednoduchším riešením urobiť z capa záhradníka. Stačilo by našepkať domorodcom v pralesoch: "tu máš toľkoto peňazí a dávaj pozor, aby sa lesu nič nestalo. Ak o mesiac prídeme a les bude v poriadku, prinesieme ti ďalšiu takúto sumičku a o ďalší mesiac znova a znova". Žiaden veľký objav. Podobný princíp už využívame v prípade uhlíkových emisií, kedy do fondu prispievajú jednotliví znečisťovatelia ovzdušia pomerným spôsobom. Prostriedky fondu sú potom využívané na obnovu ekosystémov.

Do fondu na ochranu lesov by podobne prispievali odvodmi všetci, kto využívajú pôdu na iný účel ako les. Prostriedky by naopak čerpali tí, ktorí využívajú pôdu na lesy. Hotové. Ak by sme zaplatili Brazílii takúto cenu za pralesy, nemusela by vymýšľať priemyselné či poľnohospodárske programy rozvoja, aby vytvorila slušný HDP pre svoj ľud. Proste Brazília by podnikala v pralesoch a vyplatilo by sa jej to. Ešte presnejšie vyjadrené, pralesy by podnikali za Brazíliu a možno by sa stala najbohatšou krajinou sveta. Malo by to tak byť, veď jej lesy sú pre ľudstvo najdôležitejším bohatstvom. A požiare by vymizli zo dňa na deň.

Vízia všeľudového blahobytu # záver na odľahčenie ;)

Ak bude najbohatšia časť ľudstva postupovať múdro a prezieravo, začne čo najskôr jednať s krajinami ako sú Brazília, Malajzia, Indonézia, Kanada, Rusko, Čína o zachovaní pôvodných lesov férovo a predíde tomu, aby nás všetkých Brazília chytila za gule a začala si diktovať vlastné neprimerané podmienky. Inak o najvýznamnejšie lesy sveta prídeme a až potom sa začne skutočná celospoločenská transformácia ľudských bytostí. Každý jeden Homo sapiens bude nútený premeniť sa na Homo skafander. Alebo vyhynúť?

Možno by aj ďalšie krajiny mohli prehodnotiť svoje hlavné zdroje príjmov a začali radšej zalesňovať, aby inkasovali čisté peniaze z lesného fondu. Určite by takáto cesta bola revolučným riešením aj pre Slovensko. Zalesnenej krajine by sa malo vyplatiť udržiavať a chrániť lesy, namiesto budovania montážnych liniek na pohybujúce sa plechovky. Takýto princíp by sa dal realizovať aj parciálne, netreba čakať či sa podarí dosiahnuť celosvetovú zhodu. V jednej, alebo viacerých susedných krajinách, kde by o tom rozhodovali ľudia znalí a nie ľudia politicko-oligarchickí. Za ideálnu krajinu na taký experiment považujem Slovensko, prípadne višegrádske zoskupenie.

Stačilo by, ak by poľnohospodárstvu na Slovensku velil napríklad farmár Ján Šlinský a nie pani Matečná, lesy by mal pod palcom napr. vlčí náčelník Juraj Lukáč, o ochranu ŽP by sa mohol zvrchovane starať Erik Baláž a tak podobne. Nie je to o tom, žeby sme nemali na Slovensku schopných ľudí, ba práve naopak. Len títo sú natoľko slušní, že nebudú v časoch bez morálky kandidovať do služby proti Dankovcom, Bugárovcom, Ficovcom, Matovičovcom, Beblavovcom ... skrátka huncútom prešibaným. Možno by išli do služby, ak by ich ľud požiadal. Ak by sme sa všetci zhodli, že už toho politického cirkusu máme dosť a že je načase spoznať lepší spôsob usporiadania spoločnosti, než politický. Okúsiť pokrok, slušnosť, prosperitu a zveriť spoločnosť ľuďom múdrym a čestným, nie politikom. Ale na to sme asi ešte nedozreli. Či?

Je to úžasná predstava čo? Stromy a lesy, ako kyslíkovo-dážďové "fabriky" za primeranú cenu. Každý občan by mohol mať takú malú fabričku a spokojne si žiť. Staral by sa iba o ochranu tých svojich X-stromov, či zvereného kúska lesa. Fúúú, stačilo by 10 stromov, alebo 5 árov stromov? na slušný život jedného človeka? A práve táto črtajúca sa vízia všeľudového blahobytu je prekážkou. Dôvodom, prečo toto neprejde. Proti tomu sa zaiste zjednotí celá 10% elita najbohatších ľudí sveta, ktorá vlastní 90% prostriedkov sveta a urobí všetko preto, aby si ich udržala. Veď taký všeľudový a všestromový blahobyt by bol dosiahnuteľný iba ak na úkor ich blahobytu a to nedopustia. Nedreli sa preto, aby o svoje bohatstvo prišli!!! Chápete už, prečo sa musí stať, čo sa musí stať?

Na zdravie všetkým, ktorí sa na Zem prišli učiť a pritom
sadia stromy,
chránia lesy,
zalesňujú púšte,
alebo pestujú uvedomelé ničnerobenie.

© na zdravie 2016