Dokážeme zachrániť dažďové pralesy?

Po celom svete rastie hnutie za ochranu planéty, ktoré sa zameriava na kľúčové environmentálne ukazovatele: čistotu vody a ovzdušia, rekultiváciu pôdy a najmä záchranu lesov. Lesy sú našimi externými pľúcami a zároveň zdrojom najvýznamnejšej suroviny - dreva. Potreba drevnej hmoty vzrastá v dôsledku vyčerpania uhlia, ropy a neutíchajúcemu ľudskému hladu. Drevo sa ťaží rýchlejšie, než je udržateľné. Akoby všetci tušili, že nastane nedostatok a výrazné zvýšenie cien dreva. Už čoskoro. Snažíme sa preto poponáhľať. A zároveň sa bojíme, aby už potom nebolo neskoro pre naše životné prostredie. Veď lesy majú zásadný význam v životnom prostredí a my ich už dokážeme celkom schopne pestovať. Ale hospodárske lesy, či skôr stromové plantáže, ešte nedokážu nahradiť niektoré funkcie dažďových pralesov a tie sa v určitom štádiu narušenia už nedokážu obnoviť. Preto nad všetkými dnes stojí otázka: dokážeme zachrániť dažďové pralesy? Alebo budeme za ne hľadať primeranú náhradu vo svete technológií?

dažďové pralesy

Človek preberá svet do svojich rúk od Boha

Preto sa musíme naučiť narábať so všetkým. Aj s lesmi. Pestovať, sadiť, ochraňovať, milovať...

Živili sme sa zberom plodov, ktoré nám nachystala príroda. Živly určovali naše životy i smrť. Rozhodli sme sa tento osud zmeniť. Dnešný človek pestuje potraviny pre svoju obživu. Tvorí a zušľachťuje nové druhy plodín. Učí sa ovládať počasie, tvaruje krajinu, klonuje, manipuluje DNA, vládne jadrovej energii, rozkazuje vetru a dážďu. Rozvoj ľudskej spoločnosti naberá na intenzite, je čím ďalej vzrušujúcejší, ale má aj úskalia. Všetky naše aktivity v globále vplývajú na všetko aj na životné prostredie a nás samých. Všetko je so všetkým prepojené. Čímkoľvek v tom veľkom prepojenom svete pohneme, prejaví sa protipohybom niekde inde. Dobre vieme, že musíme byť obozretní, že každý náš čin sa nás obratom nejako dotkne. Učíme sa sami na vlastnej koži a čoskoro dokážeme možno aj hory prenášať. A možno že pochopíme a ovládneme nakoniec aj život.

Dokážeme však pri tom nadšení z objavovania nových možností krotiť svoje chute, aby sme nenarušili svoju vlastnú krehkosť, ktorou je všetko naše konanie limitované? Ak čímkoľvek pohneme natoľko, že tým spôsobíme vlastnú záhubu, nemalo by to celé žiaden zmysel. Sme tu a sme takí, akí sme. Zajtra budeme iní a sme súčasťou prírody, vrátene našich činov. Tých dobrých aj tých zlých. Máme obrovské možnosti a príležitosti. Sme kreatívni a vieme byť aj zodpovední. Takže žiaden strach!

Každý nový objav nám ukáže aj nejaký nový problém, čo nás núti hľadať ďalšie, nové riešenia. A tie prinášajú nové problémy. Nikto netuší, aký problém sa objaví zajtra, ale veríme si, že ho zakaždým nejako vyriešime. Nech sa objaví čokoľvek, sme pripravení tomu čeliť. Takto "svoj svet" ladíme. A to len vďaka tomu, že životné prostredie na Zemi je také vyspelé, že tvorí inteligentné tvory. Inteligencia v nás vytvára chcenie, chcenie zatemňuje pozornosť a znížená pozornosť spôsobuje "logické chyby", čím sa paradoxne svet rýchlejšie mení a dostáva do nečakaných situácií, ktoré by iba pôsobením prírodzených interakcií nevznikli, alebo vznikali príliš dlho. Takto je zabezbečený zrýchlený vývoj.

Boh a syn

Bez človeka by vývoj sveta trval dlhšie, pretože všetky bezchybné sústavy sa snažia ustaľovať v rovnovážnom stave. Človek vďaka chceniu dokáže týmito systémami zatriasť nevídaným a nečakaným spôsobom, čím vytvára potenciál. To urýchľuje vývoj. Postupne preberáme svet od Boha do svojich rúk. Veď je to prirodzené, predsa každý otec túži odovzdať svoje impérium milovanému synovi. A každý syn ho túži získať, zároveň sa ho musí naučiť spravovať, ideálne ho ešte zdokonaliť, alebo sa stratí v zabudnutí. Tak sme začali skúšať lesy.

Možno sa niektorým z nás javí tento vedecko-materialistický vývoj prirýchly a nezodpovedný, príliš rizikový a podobne. Možno by radšej všetko zastavili a zafixovali. Možno zo strachu z neznámeho. Majú na to právo a netreba sa im posmievať. Ale sú tesnou menšinou a tesná väčšina už dávnejšie zvolila cestu vývoja ľudstva a sveta. Je to jedna z možných ciest. A v princípe je jedno, ktorú cestu by sme si zvolili. Všetky cesty nakoniec vedú do toho istého cieľa. Aj táto materialistická cesta tam skončí. Tí, ktorým súčasný vývoj nesedí, majú právo pokračovať vo svojej osobnej emancipácii a postupovať mimo väčšinový prúd. Výsledky ich poznávania sa tiež započítavajú. Prejavia sa v spoločnom "ľudskom vedomí". Oni len musia pochopiť, že majú postupovať v mieri s väčšinovým prúdom, bez zlomyseľnosti, záškodníctva, radikálizmu. Totiž v tomto svete stále vládne ako najvyšší Zákon podmieneného vznikania, inak známy aj ako karma.

Takýto je rozdiel medzi palmovou plantážou a dažďovým pralesom

dažďové pralesy

Posledné roky sa všetci hneváme na Brazíliu a jej predstaviteľov, ktorí si dovoľujú pľundrovať "NAŠE" dažďové pralesy. Nuž sú to ich dažďové pralesy a likvidujú ich, lebo z nich nemajú žiaden osoh. Chcú mať televízory, splachovacie záchody, mobily a pekné oblečenie. Také, ako vidia u nás. A špekulanti-našepkávači (pracujúci pre agropriemysel, letecký priemysel a ďalšie odvetvia, ktoré sa dostávajú s úbytkom ložísk nerastných surovín do ťažkostí) im vysvetľujú, že je ľahké dosiahnuť po čom túžia. Stačí, ak vypália ten protivný les, ktorý im prekáža v zbohatnutí a ktorý iba množí komáre. Na jeho mieste potom vybudujú plantáže a na nich ich zamestnajú. Tak budú dostávať pravidelný plat a všetko si budú môcť kúpiť. A títo domorodci to pochopia a vykonajú. Preto pralesy neustále horia. Odhaduje sa, že v Amazonii horí až tisíc aktívnych požiarov denne. Keby ich boli stovky, tak ani takéto ničenie už nie je vláda schopná zastaviť. Ani keby v Brazílii vládli tí najschopnejší ochranári a najschopnejší hasiči.

Ak by však mala naša spoločnosť skutočne dobré úmysly so životným prostredím na planéte, bolo by najjednoduchším riešením urobiť z capa záhradníka. Stačilo by našepkať domorodcom v pralesoch: "tu máš ešte viac peňazí a dávaj pozor, aby sa lesu nič nestalo. Ak o mesiac prídeme a les bude v poriadku, prinesieme ti ďalšiu takúto sumičku a o ďalší mesiac znova a znova". Žiaden veľký objav a svet je zachránený. Podobný princíp už totiž využívame v prípade uhlíkových emisií, kedy do fondu prispievajú jednotliví znečisťovatelia ovzdušia pomerným spôsobom. Prostriedky fondu sú potom využívané na obnovu ekosystémov.

Do fondu na ochranu lesov by podobne prispievali odvodmi všetci, kto využívajú pôdu na iný účel ako les. Prostriedky by naopak čerpali tí, ktorí využívajú pôdu na lesy. Hotové. Ak by sme zaplatili Brazílii takúto cenu za pralesy, nemusela by vymýšľať priemyselné či poľnohospodárske programy rozvoja, aby vytvorila slušný HDP pre svoj ľud. Proste Brazília by podnikala v pralesoch a vyplatilo by sa jej to. Ešte presnejšie vyjadrené, pralesy by podnikali za Brazíliu a možno by sa stala najbohatšou krajinou sveta. Malo by to tak byť, veď amazonské lesy sú pre ľudstvo najdôležitejším bohatstvom. A požiare by vymizli zo dňa na deň.

Podľa tohto princípu - les má vždy najvyššiu cenu - by sa dali zachrániť lesy v Kanade, Rusku, Číne, Malajzii, na celom svete. Otázkou ostáva, prečo niet vôle, dohodnúť sa na takom riešení? Možno preto, že spoločenské usporiadanie sveta na politicko-oligarchickom princípe nemá iné záujmy ako osobný prospech niekoľkých najvplyvnejších jedincov. Navyše súčasný stav prírody a vývoj najdôležitejších ekologických parametrov im vyhovujú. Preto sa zdá, že tento ekonomický princíp riešenia krízy lesov je zároveň utopickým, keďže oligarcha nepodporí nič, z čoho nemá osobný prospech. Okrem ekonomického spôsobu riešenia krízy lesov (les má vždy najvyššiu cenu) jestvujú aj iné spôsoby riešenia, ktoré však pri súčasnom "politicko-oligarchickom" usporiadaní sveta a spoločnosti majú ešte menšiu šancu na úspech. Preto sa musíme pripraviť na významné zmeny životných podmienok.

© na zdravie 2016