Odpady a nepotrebné veci
Výrazy ako odpady a nepotrebné veci ja osobne považujem za logický nezmysel, ale bežne uvažujúci občan dobre rozumie, čo sa myslí pod slovami odpady a nepotrebné veci. Je to niečo, čo nepotrebuje, čoho sa chce zbaviť, vyhodiť. Pritom sa jedná o rovnocenné predmety a látky, ako sú tie druhé. To len naša túžiaca myseľ rozlišuje veci na chcené a nechcené. Chcené považujeme za užitočné, tými sa obklopujeme a utrácame za ne peniaze. Nechcené považujeme za neužitočné, tie označujeme za odpady (nepotrebné veci), ktorých sa zbavujeme a pri tom tiež utrácame peniaze.
Utrácame peniaze dvojnásobne. Prvý krát sme zaplatili, keď sme sa rozhodli si vec kúpiť, keď sme ju považovali za potrebnú. Teraz sme túto vec vyhodili, lebo už ju považujeme za nepotrebnú. Tým sme vyhodili peniaze, ktoré sme zaplatili pri kúpe. To znamená, že sme vyhodili kus seba. Tie peniaze sme totiž získali za to, že sme sa nejaký čas (potrebný na zarobenie onej sumy) venovali práci. Tento čas sme si ubrali zo života a obetovali ho niekomu inému (zamestnávateľovi), ktorý nám za to zaplatil. Teraz keď túto vec vyhadzujeme, vyhadzujeme ten kus seba a navyše musíme zaplatiť ešte ďalšie peniaze súviciace s odvozom a recykláciou. Pritom niekde na inom mieste sveta práve v tej istej chvíli, nejaký iný človek kupuje presne takú istú vec, akej sa my práve zbavujeme. Paradox, že?
Prečo je napríklad železný šrot považovaný za odpad? Veď sa jedná o surovinu, kvalitnejšiu než bola pôvodná železná ruda, ktorú sme v minulosti namáhavo a draho vyťažili zo Zeme, premenili drahými úpravníckymi technológiami na koncentrát a ten v hutiach vytavili a zušľachtili na oceľ. Tú sme potom spracovali v strojárskych podnikoch na súčiastky. A teraz z nich máme kopu odpadu (železného šrotu), ktorú tvoria ony bývalé potrebné súčiastky. Teraz ich stačí iba šupnúť do pece a taviť, odlievať nové ingoty. Takže šrot nie je žiaden odpad, ale super surovina.
Možno by sa premýšľaním nad kopou šrotu podarilo vyhútať aj lepšie využitie, než len nasypať všetko opäť do hutníckej pece. Lenže načo by sme premýšľali. Veď sme páni energie, máme jej habadej a tak môžeme taviť, odlievať, sústružiť, montovať, predávať, chvíľu používať, potom vyhodiť na kopu šrotu, prevážať z jedného miesta na druhé, opäť taviť, odlievať sústružiť ... Že to znie ako dementistan, takto polopate povedané? Nuž veru áno, málo kto sa nad problémom odpadov vôbec zamyslí.
Pritom odpad vzniká u každého jedinca. A tu, na úrovni jedinca, sa ním treba zaoberať. Odpad znamená, že si nevážime sami seba. Veď posekané drevo, tráva, pohrabané lístie nie sú odpad. Je to najkvalitnejší biomateriál potrebný na obnovu pôdy a ďalšieho rastu rastlín. Vyhodený papier nie je odpad, ale kvalitná hmota na výrobu zošitov, lepšia než z dreva vyrábaná buničina. Odpadky z kuchyne sú výbornou surovinou pre výrobu humusu, PET fľaše surovinou na výrobu vetroviek a zatepľovacích materiálov, pneumatiky surovinou na výrobu atletických dráh, strešnej krytiny, protihlukových bariér a detských ihrísk atd. Všetko je produktom a surovinou zároveň. Otázkou je: potrebujeme všetky tieto veci?
Termín "nepotrebné veci" je ďalší nezmysel. Dôkaz: dve ženičky rovnakej postavy urobili pokus. Jedna vyhodila zo svojho šatníka 10 kusov nepotrebného oblečenia, ktoré sa jej už nepáči alebo ktoré najmenej rok nenosila a to isté urobila aj druhá. Vymenili si tieto nepotrebné veci a hľa zázrak - každá získala 10 zaujímavých "nových" kúskov oblečenia. Obe sa po výmene tešili. Ideálne riešenie recyklácie nepotrebného oblečenia.
Podobný scénar: zájdite pozrieť k susedovi na kopu vecí, ktoré sa chystá zlikvidovať po veľkom upratovaní. Ak vám dovolí odniesť si čokoľvek čo chcete, pravdepodobne sa budete musieť krotiť, aby ste nevyzerali chamtivo. Pre suseda samé nepotrebné haraburdy, pre vás úžitočné veci. Odpad je len ilúzia. To naše chcenie a rozlišovanie na páči - nepáči spôsobujú, že vznikajú odpady a nepotrebné veci. Miesto nich by sme mali vidieť skôr druhotné suroviny a darčeky pre blížnych.
Nové využitie nepotrebných vecí
Príroda nás učí nezhromažďovať. Oblak sa každú chvíľu mení, rastlina rastie, vyschne a odumrie, skala popraská a zmení sa na piesok, hlina vyschne a vznikne kameň, voda sa vyparí a znovu naprší. Inými slovami: "nevstúpiš dva krát do tej istej rieky". I keď to bude rieka, je už iná. Iná voda v nej tečie, iné je jej koryto, iné ryby v nej žijú ... Nič vo svete nie je uchopiteľné natrvalo. Všetko podlieha zákonu zmeny a zániku. Hromadiť by znamenalo mať konflikt s týmto zákonom. Čím väčšie ulpievanie na predmetoch, tým väčší konflikt. Otčenášom žiadame "chlieb náš každodenný" dnes. To značí, že si nemusíme robiť zásoby, uskladňovať, hromadiť v sýpkach, skladoch. Nemusíme sa báť, každý deň dostaneme potravu. Potravou nám je všetko zelené. Kolobeh vecí sveta znamená každodennú potravu. A to pre každý druh.
Potrava jedných sa v ich trávení zmení na odpad a ten sa stáva po vylúčení potravou pre ďalších v biologickej postupnosti organizmov. Zákon zachovania energie by sa z iného uhla pohľadu dal parafrázovať aj ako zákon potravy každodennej. Rôzne druhy organizmov si navzájom poskytujú významné služby v oblasti zásobovania potravou. Preto by sme nemali nič zdržiavať a hneď po "strávení" (využití) posunúť do kolobehu. Čakajú na to ďalšie organizmy. Štúdiom kompostovania získame pochopenie jedného z najzákladnejších zákonov prírody. Nepotrebné veci preto nezhromažďujme. Načo sú nám kopy peňazí, šperkov, obrazov v trezoroch? Načo je komu jachta, ktorá celý rok parkuje v marine, len aby sa pár dní v lete zviezol na nej nejáky ustráchaný boháč. Nech ju poskytne ľuďom. Ideálne zdarma.
Pre nové využitie nepotrebných vecí by sme mali tieto veci vrátiť vždy do obehu. Ak ich už nepotrebujeme, posuňme ich niekomu, kto ich potrebuje. Ak to dokážeme urobiť nezištne, bingo! Je to presný opak hromadenia. Hromadí len ten, kto má strach. Čím viac nahrabané, tým väčší strach. Bohatým nie je ten, kto veľa potrebuje, ale ten komu stačí málo. Nedostatok neznamená to isté čo "stačí málo". Stačí málo značí, že vnútri je spokojnosť. Preto ľudia, ktorí nahromadili za života veľké statky, ktoré blokujú iba pre svoju potrebu, majú vážny problém s odchodom.
Pri recyklácii odpadov najprv hľadajme nové využitie pre nepotrebné veci. Prázdna fľaša zo skla nemusí skončiť v zbernom kontajneri na sklo a následne byť pretavená na novú fľašu. Sklenné fľaše (napr. pivové, vínové a ďalšie) sa úspešne zálohujú a vracajú sa do obehu aby opakovane plnili svoju funkciu až kým sa nezničia. Ale aj pre nezálohované fľaše môžeme nájsť ďalšie využitie, napríklad si do takej fľaše môžeme uložiť domáci sirup, ocot, výživu pre kvety (worm-džús) a podobne. Oblečenie, ktoré nepotrebujeme poskytneme do charity, nábytok do bazáru, papierovú krabicu využijeme na zateplenie pivnice ... Žijú medzi nami aj takí jedinci, ktorí vedia postaviť celé domy z použitých vecí, aha - architekt odpadov.
Späť do obehu sa dajú posunúť nepotrebné knihy, staré topánky, ale aj staré súčiastky, skrutky, drevené palety, pneumatiky ... Neschopnosť nájsť veciam nové použitie značí iba absenciu kreativity. Ak nás samých nenapadne pri úvahe nad odpadom nič úžitočné, skúsme pre danú vec použiť niektoré z riešení, akými sú rôzne antikvariáty, bazáry, burzy, charity, internetové portály s ponukou inzercie. Vedia nájsť nových majiteľov starým nepotrebným veciam. Využívajme ich v prvej etape recyklácie, šetríme prírodu.
Ak už vec nemá nové použitie a je odsúdená na vyhodenie, mala by sa spracovať vhodným spôsobom - recyklovaním. Ideálne bezenergetickým procesom. Ak musíme starú vec zbierať, skladovať, prevážať, taviť, tvarovať ... uvedomíme si, že všetky tieto činnosti spotrebovávajú energie a zbytočne zaťažujú životné prostredie. Každá vec sa dá vhodne recyklovať - kompostovať, kvasiť, lúhovať, neutralizovať. Priamo na mieste, na ktorom stratila svoj význam, u svojho posledného majiteľa. Pokúsme sa o bezodpadové hospodárstvo, bezodpadovú domácnosť, bezodpadový život. Je to možné. Každý človek dokáže dosiahnuť takýto stav. Nie je však možné, aby sa tento stav dosiahol naraz a u všetkých. Ideálne je, ak sa k bezodpadovosti dopracujeme každý samostatne. To má Boh najradšej. No aj tých, ktorí sa chcú naučiť neplytvať a zatiaľ sa len pripravujú k bezodpadovému životu, alebo sa pridajú aspoň myšlienkovo (sympatizanti), odmení obľúbenosťou :-)
Kompostovanie plastov
Ochranárom životného prostredia robia asi najväčšie starosti výrobky z plastov. Kto by nepoznal scénku o plastových lyžičkách z filmu Pelíšky. Tieto predmety sa dnes už dostávajú na zoznamy zakázaných výrobkov (jednorázové plastové príbory, tácky, poháre, igelitky). Plastové výrobky sú všetky toxické pre ľudský organizmus. Bolo neprezieravé vrhnúť sa na ropu a spracovanie tohto problematického materiálu. Plasty a výrobky z ropy nás výjdu v konečnom súčte viac, než kto kedy na nich zarobil. Ich spaľovanie je toxické, recykláciou sa nič nerieši, len opätovne dostávame do obehu stále nové a nové problematické plastové výrobky. Rozkladať prírodnými procesmi sa budú stáročia, za ten čas sa dostanú všade, do vody, pôdy ovzdušia.
Plasty ovplyvnia zdravie celej populácie aj ostatných živočíchov. To bude stáť množstvo nákladov v oblasti zdravotnej starostlivosti, rekultivácie pôdy, ovzdušia a vody. Čakajú nás nepredstaviteľné náklady, alebo genetické prispôsobovanie sa organizmov vrátane človeka týmto plastovým vplyvom. Niektorí radi používajú prirovnanie, že dnes žijeme v dobe plastovej, ja si želám, kiež by sme boli čím skôr za ňou. To ale budeme musieť zvládnuť otázky recyklácie plastov a rekultivácie životného prostredia. Možno už čoskoro objavíme kompostovanie plastov. A necháme ich upadnúť do zabudnutia. Inak sa vízia Jana Svěráka (film Ropáci) stane realitou.
Predmety jednorazového použitia
Vyrábame priveľa jednorazových vecí, ktoré po jednom použití vyhodíme. Predmety jednorazového použitia sú hlavnou záťažou pre životné prostredie, ktoré musí zabezpečiť ich rozklad a premenu. Na ich výrobu sme potrebovali množstvo surovinových a energetických zdrojov, nasledovalo takmer bezvýznamné využívanie a hneď nasleduje recyklácia, teda opätovná energetická potreba na likvidáciu a premenu týchto predmetov.
Dobrým príkladom sú nezmyselné plastové obaly na vajíčka, alebo plastový príbor (lyžička, vidlička, tanier). Porovnajme kolobeh, výrobu a používanie plastového príboru a riadu so strieborným príborom a porcelánovým riadom. Zaujímavé je zistenie, aké plytvanie jednorázový plastový príbor a riad predstavujú, zatiaľ čo strieborný príbor a porcelánový riad sú použiteľné pre niekoľko generácií. Ja napríklad používam príbor od svojej babičky a zdá sa, že ešte mojim deťom a vnúčatám sa bude páčiť a budú ho používať (rodinné striebro). Takže 5 generácií?
Prepočítať množstvo plastového riadu spotrebovaného počas piatich generácií nebude ťažké. Berme v úvahu priemerne tri jedlá denne, teda tri
súpravy plastového príboru a dvoch plastových tanierov na obed plus po jednom tanieri na raňajky a večeru. Počítajme takéto stravovanie počas
50 rokov (spodná hranica dĺžky stravovania jedného človeka).
Ak by sa všetci Bratislavčania stravovali využívaním jednorázových plastových príborov a plastového riadu, na území ich mesta by za 250 rokov
vznikla plastová skládka veľkosti 20 budov NBS (Národná Banka Slovenska). Prečo za 250 rokov? Nuž toľko trvá, kým sa plastový príbor rozloží,
tak tvrdia optimisti. Udávajú sa aj tvrdšie údaje o rozklade plastov než 250 rokov. Vraj to vo voľnej prírode trvá približne 500-1000 rokov.
Výrobný podvod zvyšuje množstvo odpadov
Vieme vyrobiť užitné predmety s dlhou životnosťou, napr. práčku, ktorá vydrží 30-50 rokov. To by bolo radosti pre zákazníka! Lenže pre výrobcu práčiek je výhodnejšie, ak si každá rodina kúpi práčku aspoň raz za 5-12 rokov, než jednu práčku za život. To sa dá ľahko zariadiť. Stačí, ak vloží do výrobku "slabú" súčiastku, o ktorej vie, že zlyhá po záruke, napr. po 5. rokoch používania. Cena onej súčiastky a jej oprava sa nastavia tak draho, aby sa oplatilo radšej kúpiť novú pračku, než opraviť starú. Kvôli jednej súčiastke tak výjdu navnivoč stovky iných súčiastok v pračke, ktoré boli nadimenzované na desiatky rokov. Tento výrobný podvod spôsobí, že sa stovky súčiastok zbytočne a predčasne vyhodia. Je to obrovské plytvanie zdrojmi. Príroda takému plytvaniu hovorí rozhodne nie! Lenže zisk výrobcu je 4 krát vyšší a tento fakt rozhoduje. A ruku na srdce, je to lákavé mať novší model pračky, že?! Ktorá gazdinka by netúžila po novej, lepšej, krajšej pračke. Tak často, ako sa len dá.
Preto má takýto špekulatívny princíp výroby úspech. Poznáme ho najskôr z kauzy nabíjačky mobilných telefónov. Výrobcovia ku každému modelu mobilu vyrábali iné nabíjačky, ktoré neboli vzájomne kompatibilné a tak sa s novým mobilom musela vyrobiť a zakúpiť aj nová nabíjačka, čo je z hľadiska výrobcu skvelý biznis. Lenže pre zdroje, životné prostredie, energie, zákazníka ... obyčajný výrobný podvod. Tak je to s väčšinou spotrebných predmetov súčasnosti - holiace strojčeky a žiletky k nim, autá a náhradné diely, žiarovky a predčasne spálené vlákna a pod.
Takýto postup výrobcov by mal byť predmetom štátnych regulácií. Pomohlo by zvýšenie recyklačných poplatkov, aby sa špekulovať nevyplácalo. Je ľahké zaviesť proti takýmto podnikom regulačné opatrenia, napríklad dynamické poplatky za predčasnú recykláciu, alebo nekompatibilitu súčiastok medzi rôznymi modelmi a podobne. Dĺžka záruky verzus recyklačný poplatok by sa dali nastaviť napríklad v súlade s vedeckým poznaním v danej oblasti výroby.
Príklad regulácie: Povinná doba záruky na pračky sa stanoví na 30 rokov. To by malo vyplývať zo súčasného technického poznania v oblasti výroby pračiek. Výrobca, ktorý nevie vyrábať pračky za týchto podmienok, by nedostal licenciu. Vyrábali by sa len práčky so životnosťou a zárukou min. 30 rokov. Ceny pračiek by samozrejme boli vyššie, pokojne aj štvor-násobné. Napriek tomu by sme zaznamenali obrovské celospoločenské prínosy. Úspory materiálové 300%, úspory výrobných energií 300%, úspora dopravy, manipulácie, skladovacích priestorov, zaťaženia recyklačných technológií, ŽP ...
Lenže vlády, podobne ako výrobcovia, majú tiež záujem na zvýšenej hospodárskej produkcii. Veď každý predaný tovar im prináša dane. Preto ani štát o šetrné vyrábanie nemá záujem, snáď len ochranári životného prostredia a rozumní zákazníci. Ak by politici pochopili že je spoločensky prospešnejšie a dokonca aj efektívnejšie zarobiť do štátnej kasy na regulačných opatreniach, neboli by odkázaní na príjmy z daní. Príjmy by plynuli z pokút, ale najmä z participácií na úsporách. Tento princíp optimalizácie nákladov namiesto neustáleho zvyšovania príjmov je už v marketingu a logistike dávno dobre známym receptom na úspech, len politike a správe vecí verejných sa akosi stále vyhýba.
Plytvajúce hospodárenie je nevýhodné pre všetky zúčastnené strany.
K takémuto plytvaniu by nedochádzalo, ak by bol každý výrobca zainteresovaný na likvidovaní svojich "dožitých" výrobkov. Napríklad výrobca práčky by musel starú práčku demontovať a všetky komponenty separovať, opätovne použiť v nových výrobkoch a nepotrebné súčiastky vrátiť na recykláciu do dodávateľských firiem (hutí, elektropriemyslu ...) a to všetko na svoje náklady. Ropní zbohatlíci a pridružený priemysel by museli napríklad recyklovať plastové výrobky a priemyselné odpady z ropy. Asi by sa obyvatelia v krajinách OPEC nedokázali ani pohnúť, keby im z celého sveta priviezli späť plastový odpad, ktorý vznikol z ich ropy a ktorý sa povaľuje po všetkých skládkach sveta.
Elektrárne by mali zlikvidovať odstavené jadrové reaktory a vyhorené palivo. Výrobcovia umelých hnojív by mali rekultivovať pôdy, ovzdušie a čistiť vody v riekach a moriach, ktoré zamorili ich pesticídy. To by asi nezafinancovali ani keby si požičali sto násobok toho, čo na nich kedy zarobili. Takto žiaľ stojí súčasný priemysel. Vyrába sa, zisky zhltnú jednotlivci, ale následky výroby znášame my všetci, bez rozdielu, či sme si dané produkty kupovali, alebo nie. Je na každom, ako sa k tomuto spôsobu vyrábania a hospodárenia postavíme a či budeme bezhlavo konzumovať.
Nie sú to len výrobcovia, ktorí by mali niesť zodpovednosť za stav životného prostredia a zdravia civilizácie. Sme to predovšetkým my sami - spotrebitelia, ktorí nenásytne objednávame, kupujeme a využívame ich chybné produkty. Vyrábajú ich pre nás, podľa našich požiadaviek. Radi nám vyrobia a pripravia všetko, čo si budeme želať a za čo budeme ochotní platiť. Žiadajme preto čisté energie, bezodpadové hospodárenie, ohľad na životné prostredie, zdravé potraviny, kvalitné výrobky s dlhou životnosťou a podobne. Výrobcovia ich radi splnia.
A keď už vznikne potreba niečo likvidovať, používajme kompostovanie, neutralizáciu a biotechnológie, nie spaľovanie, betónovanie, sypanie do vody a rozprašovanie do ovzdušia. Kompostovať sa dá všetko, dokonca sa legalizuje aj ľudské kompostovanie. Je to čisté a zadarmo. Stačí ho ušiť na mieru, pre konkrétne odpady využiť vhodné mikroorganizmy. Kompostovaním môžeme vyrábať humus pre svoju záhradku, rekultivovať prechemizovanú pôdu v poľnohospodárstve, recyklovať odpady komunálne i priemyselné, neutralizovať kyslé a zásadité skládky, čistiť vodu, dekontaminovať pôdy, dokonca aj zneškodňovať rádioaktívne odpady.