Životné prostredie po novom
Ako vnímame životné prostredie, čo to je? Možno si vieme vysvetliť termín prostredie, ale vieme čo je to život? Pojem životné prostredie nemôžeme správne chápať, ak ho vnímame len ako pojem filozofický, alebo poučku od ochranárov, biológov, politikov, učiteľov a pod. Má toľko významov, koľko hláv sa ním zaoberá. Pojem životné prostredie zaviedol začiatkom 20. storočia istý biológ počas skúmania vplyvu okolia na živočíchy. Dnes sa životné prostredie chápe väčšinou ako svet ľudí - životné prostredie človeka. V tomto rozmere sa ním zaoberajú prevažne materialisticky založení jedinci. Čo však znamená životné prostredie pre červíka, muchu či veľrybu, čo pre nás všetkých súčasne? A čo na to Zem? Nastal čas nazrieť na životné prostredie po novom, nechajte zaznieť to vzrušujúce dobrodružstvo poznania, ktoré prichádza iba žitím.
Prostredie od života nemožno odlúčiť. Jedinec a jeho okolie sú jednotou. Výskumy už nesledujú iba vplyv prostredia na jedinca či spoločenstvá jedincov, ale aj opačný vplyv - jedinca na prostredie. Tak ako prostredie ovplyvňuje jedinca, jedinec spätne ovplyvňuje prostredie. O prostredí tak môžeme uvažovať ako o ďalšom orgáne jedinca: tamten živý jedinec má telo, nervový systém, tráviaci systém, dýchacie orgány... a životné prostredie. Alebo je to naopak? Potom sa môžme na jedinca dívať, ako na istú vlastnosť životného prostredia. Čo to teda životné prostredie je?
Vyzerá to na širokú škálu prvkov a ich vlastností, z ktorých sa životné prostredie skladá. Vzduch, voda, svetlo ... Čo všetko ho tvorí zistíme tak, že vystavíme organizmus postupne vplyvom určitých prvkov prostredia a zaznamenáme tie, ktoré naň akokoľvek zapôsobili. Kto by si dal tú námahu a pátral po všetkých prvkoch životného prostredia, nedožil by sa výsledku. Kto má však dostatok intuície a zdravého úsudku, skoro príde na to, že životné prostredie tvoria voda, vzduch, pôda, rastlinstvo, živočíchy, ostatné bytosti, atmosféra, Zem. Je to všetko? Keď začneme pátrať, čo ešte treba do ŽP doplniť, prídeme na to, že určite doň patrí Mesiac, samozrejme aj Slnko. Potom asi aj ostatné planéty v slnečnej sústave. A čo ďalší vesmír? Nie je náhodou to všetko stvorené súčasťou nášho životného prostredia? A čo samotný stvoriteľ, hmmm? Čaká nás prevratné vnímanie životného prostredia, životné prostredie po novom. Skús to pocítiť.
Ochrana životného prostredia
Počas štúdia na katedre Ochrany životného prostredia TU pred takmer tridsiatimi rokmi sme si "maľovali" najrôznejšie hrôzostrašné scenáre a hľadali ich riešenia. Neskôr sa nimi začali zaoberať aj tvorcovia katastrofických filmov. S pokojom sme si vtedy hovorili, že ak problémy prežitia ľudstva vôbec vzniknú, tak sa budú týkať dosť vzdialeného obdobia, rozhodne nie nás a našej generácie. A hľa, veci sú pred dverami. Chceli sme sa na to celé v kľude predpripraviť, zabezpečiť a zdá sa, že to ani nestihneme sledovať. Neodhadli sme správne tempo vývoja a neodhadujeme ho správne ani dnes. Odpílený konár pod zadkom už s nami letí nadol a my stále riešime nesmrteľnosť chrústa. A možno si problém len nahovárame? Prečo je ochrana životného prostredia tak naliehavou témou? Čo sa so ŽP deje? Je to naozaj také vážne, aby sme začali konať?
Trendom je veci zľahčovať. Všetko čoho sa bojíme, čo nechápeme alebo sa tým nechceme zaoberať, označíme za hoax a máme pokoj. Núka sa označiť tak aj hroziacu apokalypsu. Nastal však výrazný posun poznania. Rozvojom internetu sa informovanosť ľudí výrazne zlepšila. Už nie sú k dispozícii iba oficiálne spravodajské kanály a ich cenzúrované informácie, ale množstvo jednotlivcov píše a ukazuje svet online. Kamery sú na každom rohu, v každom mobile, dokonca aj v niektorých vtáčích hniezdách. Je to dobré, či zlé? Nech každý posúdi sám. V každom prípade sa už takmer nedá vypíliť strom v lese, zabiť veľryba, vyliať sajrajt do nejakej rieky či na pole, aby to nezachytil niekto na kameru a nedal zdieľať na sociálnych sieťach.
S rastúcim ŽP-vandalizmom rastie komunita ľudí, ktorých také činy poburujú. Vraj už 0,5% ľudí dokáže zmeniť veci spoločenské. Štyridsať rokov býva dôvodom na zmenu, na kvantitatívno-kvalitatívny skok. Asi nie je náhodou, že práve po štyridsiatich rokoch od založenia Greenpeace 1971 sa ochrana životného prostredia stáva masovou vecou bežných ľudí. Od roku 2012 už nie je iba teóriou odborných spoločenstiev, inštitúcií a extrémistov. Životnému prostrediu sa dostáva pravé pochopenie vyspelejších jednotlivcov a od nich sa prenáša do širších vrstiev spoločnosti. Zosiluje sa tlak na lídrov a vízia riešenia otázok životného prostredia sa zreálňuje, ako nikdy pred tým. Prostredie od života nemožno odlúčiť ani život od prostredia. Prevrat v chápaní ŽP po novom naznačuje, že všetko je živé, všade vo vesmíre je život.
Kozmický výskum a s ním súvisiace pátranie po živote vo vesmíre sú smiešne. Ako keby sme hľadali život na jednom, či dvoch zrnkách piesku v obrovskom pieskovisku. Pritom nechceme pripustiť, že jedno i druhé zrnko (aj všetky ostatné) sú živé. Nachádzame sa v živom vesmíre, kde každá planéta je živou bytosťou. Spolu vytvárajú živé planetárne systémy. Je to podobné ako s človekom a ľudstvom. V nás samotných je život a zároveň množstvo živých mikro-organizmov, ktorým sme vesmírom. Živým vesmírom. Život v živote žije. Schopnejší jedinci môžu pokračovať samostatne a pri ďalšom uvažovaní nad životom opustiť svet hmoty a pokračovať myšlienkami, energiou a vibráciami. Nech vám padnú takéto úvahy na zdravie a k vášmu oslobodzujúcemu pochopeniu! Ochrana životného prostredia bude čoskoro patriť medzi najdôležitejšie vo výuke na školách.
Smeruje však ochrana ŽP, ktorá je uskutočňovaná zištnými ľuďmi skutočne k záchrane? Nebolo by lepšie nečiniť nič a nechať to na prirodzené procesy, aby veci dopadli správne? Veď sme si už mohli všimnúť, že čokoľvek konáme zištne a na báze inteligencie, to ešte viac pokazíme. Otázka teda znie: "Chrániť a kaziť, alebo nechať byť a dovoliť, aby sa zachránilo"? Asi treba najprv o problematike veľa vedieť, aby sme sa mohli rozhodnúť správne.
Živá Zem
V oblasti životného prostredia bolo v poslednom období prijatých niekoľko zaujímavých rozhodnutí. Pre mnohých ešte stále čudných, ale čoskoro ... kto vie? Napríklad živá rieka Whanganui na Novom Zélande. Je prvou riekou v histórii, uznanou za plnoprávnu osobu. Rieka rozhodnutím súdu získala vlastné práva, povinnosti a vlastnú identitu. Zem má podľa Maurov vlastnú osobnosť, dušu, tep a zdravie. Od roku 1870 sa snažili Mauri dosiahnuť uznanie rieky za ich živého predka. Nakoniec novozélandský parlament v roku 2014 prijal zákon, ktorým sa umožnilo 15.3.2017 prideliť prírodnému parku a rieke ľudské práva. Krátko na to bol podobný štatút priznaný aj indickým riekam Ganga a Jamuna.
Je len otázkou času, kedy pochopíme, resp. pripustíme a priznáme, že hlavnou živou bytosťou v našom svete je predovšetkým Zem. Živá Zem. Ak sú živými jej časti (rieky, územia, živočíchy, rastliny...), potom je živá celá. Priznáme jej takéto práva vo svojom chápaní sveta? Poučme sa od Maurov. Asi by sa takým uznaním práv Zemi prístup ľudí k nej nezmenil hneď, ale určite prídu časy, kedy budú mať práva oveľa väčšiu váhu, než je tomu dnes. Dnes si ešte stále nevážime sami seba, ani ďalších jedincov svojho druhu o iných druhoch ani nehovoriac. Namiesto vzájomného pomáhania si stále ubližujeme, škodíme, súťažíme, zabíjame sa navzájom. Našťastie nie sú ďaleko časy, kedy budeme prirodzene a masovo chápať, že akékoľvek škodenie životu, vedomé alebo nevedomé, je trestuhodné.
Zem od nás priznanie živosti nepotrebuje, je živá s našim uvedomovaním či bez neho. Nám samotným by však takéto chápanie súvislostí pomohlo. Život človeka by nadobudol nový význam, pokoru a ľahkosť. Mohla by sa lepšie rozvinúť pravá idea života a životného prostredia, ktorému by sa navrátila pôvodná vážnosť. O niekoľko odstavcov vyššie bolo uvedené, že o životnom prostredí môžeme uvažovať dvojako, buď ako o ďalšom orgáne jedinca. Uvažujeme: tamten živý jedinec má telo, nervový systém, tráviaci systém, dýchacie orgány ... a životné prostredie. Alebo sa môžme na jedinca dívať, ako na ďalšiu vlastnosť životného prostredia.
Oba tieto pohľady sú pokrokové, ale druhá úvaha je skutočne vážným a novým pohľadom na vec. Pomocou takého chápania vidíme, že sme len prejavom životného prostredia. Nie od človeka začíname uvažovanie o svete, ale od prostredia: toto je dokonalé živé prostredie, ktorého prejavom je bocian, človek, strom, červík ... Cíť ten rozdiel, tento človek má telo, nervový systém, tráviaci systém a životné prostredie. Alebo: toto prostredie má schopnosť vytvárať bociana, človeka, strom, červíka.
Tieto dva odlišné pohľady na vec poukazujú na významnú zmenu dôležitosti prvkov. Dôležitosť z pôvodného projektu stvorenia sveta. V novom chápaní životného prostredia nadobúda väčší význam životné prostredie a človek sa stáva len jeho skromnou podmnožinou. Dôkazom správnosti takejto úvahy je pokus: ak zo životného prostredia odnímeme človeka, životnému prostrediu sa nič nestane. Ak odnímeme človeku životné prostredie, človek zahynie. Súčasné chápanie človeka tak ako sa ho učia deti v školách (ohraničeného pokožkou) je teda neúplné.
Prílišná samoľúbosť priviedla človeka k mnohým veľkým filozofiám a učeniam. Všetky majú čosi spoločné, oslavujú človeka, zakladajú sa na výnimočnosti človeka, jeho nadradenom postavení vo svete. Možno že taký potenciál človek v sebe ukrýva, skutočnosť o ľudskej nadradenosti je však iná. Aktuálna verzia človeka ukazuje jeho biednosť. Čím je materialistickejší, tým je biednejší. Naše činy ukazujú iba jednu významnú vlastnosť ľudstva. Sme spoločenstvo konzumujúce všetko, všade a nadmieru. Sme konzumenti. Nič veľkolepé. Konzumujeme toľko, až sme z toho nemocní. Nemocné je z nás aj naše okolie, životné prostredie. Iné tvory, ktoré ho zdieľajú s nami sa pokúšajú dopady nášho hýrenia naprávať. Uspejú? Podarí sa stromom, baktériám, červom, veľrybám, riekam napraviť čo kazíme? Pridáme sa k nim a pomôžeme? Napraviť čo kazíme?
Ak chceme skutočne pomôcť, musíme vyvinúť správne sústredenie a pozornosť, aby sme veci správne pochopili. Nesprávna pozornosť plodí nesprávne pochopenie a nesprávne pochopenie zas nesprávne interpretácie. Nesprávne interpretácie sveta produkujú nesprávne aktivity a tie svet len viacej kazia. Našťastie nesprávne ľudské aktivity nedokážu svetu ublížiť, teda nie vážne. Ľudia dokážu ublížiť iba sebe samým. Niekoľko desaťročí mi znie vo vedomí zaujímavá poznámka istého vedca, ktorý označil za hlavných nepriateľov životného prostredia tých, ktorí sa snažia ho chrániť. Je na tom niečo. Na druhej strane, svet stojí, tak ako stojí, vďaka tým, ktorí ho "držia". Pritom nie sú vidieť. Viete aký je rozdiel medzi ochranárom a ochráncom?
Duchovno
Životné prostredie je nositeľom ducha. Najvyššej, jednotnej a spoločnej vlastnosti, ktorá je daná všetkému živému v tom istom životnom prostredí.
Duch je to, čo spája červíka s človekom, stromom, veľrybou. Duch spája človeka s človekom. Cez dych sme živí. Dvaja vedľa seba dýchajúci vydychujú
do toho istého priestoru atmosféry a nadychujú sa z toho istého priestoru - tej istej atmosféry. Molekuly z nich vychádzajúce sa vracajú do spoločného
zásobníka z ktorého pred tým do nich vnišli. Cez tento spoločný prietor sme spojení, tak ako šľachy spájajú kosti do jednej kostry a kameň všetky
kostry do jedného vápencového masívu, ktorý je možné rozdrviť na jednotlivé zrnká prachu a opäť v podobe cementu zliať do jednej masy betónu.
* Poznámka pre materialistov - dych a duch nie je to isté, ale mohli by sme ich prirovnať k autu a vozeniu sa.
Tieto riadky smerujú k poukázaniu na jednotu ľudí. Cez životné prostredie sme všetci spojení v jeden celok. Niet človeka a človeka a ďalšieho človeka. Jestvuje iba ich spoločný súčet - ľudstvo. Človek je ilúzia, ktorá sa dá rozpustiť a nahradiť pravým pochopením. Človek môže vnímať a uvedomovať si seba ako človeka alebo môže chápať a uvedomovať si sa ako ľudstvo.
Predstavme si pľúcny mechúrik, ktorý má povedomie o sebe samom. Je nadšený zo seba, zaoberá sa sebou, myslí na seba a pracuje pre seba. Zháňa a honobí pre seba. Vníma aj ostatné mechúriky vo svojom okolí a počul už aj o orgáne, ktorý sa nazýva pľúca, ale necíti sa ako pľúca, ani ho nezaujíma osud pľúc a ani ostatných mechúrikov. Ak, tak maximálne tých v bezprostrednej blízkosti. S ostatnými nechce mať nič spoločné, najradšej by ich niekam poslal. Ale osamostatniť a oddeliť sa od ostatných mechúrikov nemôže. Lezú mu síce na nervy, ale je s nimi spätý. Zavadzajú mu a požierajú niečo, čo by sa jemu hodilo. Kyslík. Ich kyslík. Začne uvažovať môj kyslík, ich kyslík. Začne mať záujem o ich kyslík a tak ich začne využívať, ovládať, manipulovať, zavádzať. Je smiešny že?! Nechápe že je pľúcami. S pľúcami vzniká, s pľúcami zaniká, v pľúcach sa nachádza, pre pľúca jestvuje. Kdesi v ňom sa spustil chybný program. Nepripomína vám to autoimunitné ochorenie ?
My všetci máme o sebe podobnú ilúziu, ako onen mechúrik. Pocit samostatnosti, oddelenosti, pritom vnímame akúsi spätosť s okolím a nevôľu s tým spojenú. Ako to je, kto sme, kde začíname a kde končíme? Tieto otázky a naznačenú ilúziu máme rozlúštiť a rozvinúť. Vyriešiť. Na svet prichádzame z jednoty a tu vo svete duality sa nám najskôr prihodí pôrod (reset) a nasledujúcim detstvom sa nám prihodí výchova, akési naprogramovanie na jednotný, približne rovnako fungujúci element - človeka.
Bežným programom pre život človeka je konzum a nájomná práca. Tomuto programu sa venuje naprostá väčšina jedincov. Iným obsahom pre život človeka môže byť pochopenie a poznanie stvoreného sveta. To je menšinový žáner. Poznávačom významne pomáha veľká skupina konzumentov, ktorá vyrába študijný materiál pre onú malú časť poznávačov. Poznávací program zaujme menej adeptov, je však omnoho zaujímavejší. Má za úlohu zmeniť vnímanie človek späť na vnímanie ľudstvo.
Obe skupiny, poznávači aj konzumenti sa vzájomne potrebujú, ale väčšinou o sebe uvažujú nepriateľsky. Boli časy, kedy boli bytosti poznania tými druhými upaľované zaživa, ako niečo škodlivé a nebezpečné. Je to u nás ľudí podobné ako u mravcov alebo včiel - trúdy a robotnice, bez seba neprežijú. Tieto odlišné funkcie vidíme u niektorých iných druhov výraznejšie. U ľudstva si ich ani neuvedomujeme. Vtáci letiaci v zostavách a ryby plávajúce v húfe nám naznačujú, že sa jedná o jediného tvora. Mravce a mravenisko. Vnímate skôr jednotlivé mravce alebo jedno mravenisko? Mravenisko je živá bytosť. Húf rýb je živá bytosť. Kŕdeľ vtákov je živá bytosť. Huba tiahnuca sa kilometre celým lesom je živá bytosť. A les? Aj Zem je živá bytosť.
Život v živote žije
Vnútri sa tomu hovorí zdravie, vonku životné prostredie. Keby sme z človeka odobrali jednotlivé živé organizmy, ktoré v ňom žijú (mikróby, baktérie, vírusy, prvoky, huby, plesne, červy ...) zistili by sme, že toho čo v nás žije, je nevídane veľké množstvo. Tieto baktérie, a iný mikro drobizg, ktorý vieme teoreticky povyberať a separovane poukladať na stôl a spočítať, by nás urobil o niekoľko kilogramov ľahšími. Ak by sme ich dokázali skutočne všetky vybrať, človek by zahynul. Tie organizmy sú našou súčasťou, žijú v nás a tvoria nás. Väčšinou ich chápeme ako škodcov, ale ich vzájomný mix, kvalita a životné aktivity, určujú nás a našu kvalitu, náš život - naše zdravie. My sme ich súčtom, oni nás tvoria. My sme zasa súčtom inej bytosti, väčšej. Presne podľa princípu: ako hore, tak aj dole.
My žijeme v okolitom priestore, veľkom životnom prostredí, označme ho veľkými písmenami ako "ŽP". Pre mikroorganizmy je životným prostredím naše vnútro, označme ho malé "žp". Oni majú vlastné individuálne uvedomovanie, no my sa naň nedokážeme "napichnúť". Nie na ich individuálne vedomie od jedinca k jedincovi. Však naše vedomie je podmienené súčtom ich vedomí a približuje sa ich spoločnému vedomiu, ktoré však oni nedosahujú. Pripomína to karfiolový princíp. Malý kúsok karfiolu vyzerá ako celá hlávka karfiolu a obsahuje ten istý "karfiolový" princíp (fraktál). Vyzerá ako karfiol, rastie ako karfiol, chutí ako karfiol ... Život v živote žije. Už stačí iba rozlúštiť aký je vzťah medzi ŽP a žp? Tu pomôžu teória súvzťažných sústav a teória relativity. Alebo sedliacke myslenie a jednoduché princípy, ako napríklad matrioška.
Transformácia uvedomovania z "ja-jeden" na "ja-všetci" vedie k prechodu na vyššiu úroveň vedomia - z človeka na ľudstvo. Ďalšia transformácia vedomia nás môže dovieť k pochopeniu a splynutiu s inými tvormi v tvorstvo, alebo ešte ďalej v Božstvo. Pokračovanie v tejto téme je už iba na osobnom poznávaní každého schopného jednotlivca. Len vlastná práca má v poznaní skutočnú cenu. Nemusíte mať obavy poznávači, nič "dôležité" tu nebolo vyzradené. Máte na čom pracovať. Najväčšia a skutočná radosť je radosť z učenia a objavovania. To sa našťastie nedeje čítaním a bifľovaním intelektu, ale programovaním vlastného genetického kódu.
Zhrnutím tohto článku, ktorý má slúžiť iba ako návod na prácu, je dôležité poznanie, že akákoľvek práca v duchovnej oblasti vyžaduje životné prostredie. Životné prostredie nás spája. Horizontálne medzi sebou, ale aj vertikálne nahor a nadol. Starostlivosť o životné prostredie je vznešeným prejavom duchovne zameraných bytostí. A opačne - bytosti, ktoré nezištne pracujú v oblasti životného prostredia, môžme považovať za vznešené. Napriek tomu, že starostlivosť o životné prostredie a súznenie s ním je vecou spoločnou, robí sa individuálne, nezištne a srdcom. Ako začať? Skúste napríklad niekoľko rokov, mesiacov, alebo dní praktikovať meditáciu mettá :)
Odkazy, linky, ďalšie články
Mohli by vás zaujímať ďalšie články na tému životné prostredie a kompostovanie, ktoré sme publikovali pred časom:
Tie najlepšie externé odkazy uvádzame na stránke: Odkazy na zdravie
Želanie na záver
veľa úspechov v nezištnej práci pre životné prostredie, nech vám naše informácie padnú na zdravie.