Jelša lepkavá

Alnus glutinosa

Stromy / Jelša lepkavá

Jelša lepkavá je vodumilovný, stredne veľký, krátkoveký, listnatý strom z čeľade brezovité (Betulaceae), ktorý dosahuje výšku až 35 m a dožíva sa veku 100 až 200 rokov. Názov je odvodený od listov, ktoré sú v mladosti lepkavé. Jelša má krátkostopkaté zaoblené listy a oddelené samčie a samičie kvety vo forme jahniat na tom istom strome. Kvitne vo februári až apríli, skôr ako jej vypučia listy. Malé, zaoblené plody sú šiškovité a semená sú rozptýľované vetrom a vodou. Vyskytuje sa vo väčšine Európy, na území juhozápadnej Ázie a severnej Afriky. Darí sa jej na vlhkých miestach, často rastie na brehoch potokov, močiarov, kde jej spojenie s baktériou Frankia alni umožňuje rásť v nekvalitných pôdach. Je využívaná v stolárstve pre jej oranžové drevo.

Jelša
Jelša
Jelša
  • Jelša lepkavá - Alnus glutinosa
  • Jelša červená - Alnus rubra
  • Jelša sivá - Alnus incana
  • Jelša srdcovitá - Alnus cordata

 

Zaradenie: Jelša (Alnus) je rod listnatých stromov z čeľade brezovité (Betulaceae). Názov: Jelša lepkavá, čes. Olše lepkavá, angl. Common alder, nem. Schwarz-Erle, pol. Olsza czarna, rus. Олъха чёрная, fr. Aulne glutineux, it. Ontano nero, esp. Aliso común, por. Amieiro, maď. Mézgás éger, ukr. Вiльхa чopнa, chor. Crna joha. Staré názvy: strhnem. Erila, sthnem. Alizo, Aler, agsas. Alor, Aler, stangl. Alor, bret.Gwern, velš. Gwernen, skot, Fearn, ir. Fearnóg, stsev. Erli, stir. Fearn, gót. Alisa, stprus. Askande.

Jelša zem, vzhľad, habitus

Darí sa jej na vlhkých miestach, kde jej baktéria Frankia alni, dodávajúca dusík, umožňuje rásť na nekvalitných pôdach. Frankia alni je grampozitívny druh aktinomycétovej vláknitej baktérie, ktorá žije v symbióze s aktinoríznymi rastlinami rodu Alnus. Baktéria viažuca dusík tvorí uzliny na koreňoch jelší. Inkovia používali jelšu na zvýšenie úrodnosti pôdy a stabilizáciu terasových pôd v ich horských poľnohospodárskych systémoch.

Pri jazerách, riek, ale aj v močaristých oblastiach je možné stretnúť jelšiu červenú. Ako samostatne stojaci strom môže byť pekne sukovitá, zatiaľ čo v hustom poraste môže vyrážať do výšky a napriek tomu sa dožívať naozaj vysokého veku. Jej svetlé lístie umožňuje bohatý sprievodný rast prvosienok, kozích brad a netýkaviek. To zase priťahuje veľa hmyzu, a preto celý plodný, vibrujúci, žiarivo zelený priestor pod jelšou ponúka mnohým vyšším druhom zvierat potravu a úkryt: pinky, vodné vtáky, vydry, jazvece a mnohé druhy žiab a rýb vyhľadávajú blízkosť jelše.

Korene jelše červenej siahajú hlboko do vodnatej pôdy. Tam, kde sa iné stromy musia zadržiavať, aby netrpeli nedostatkom kyslíka, môže jelša červená pôdu viazať a oživovať. Pri tečúcich vodstvách je možné u starších jelší vidieť priamo pod vodou veľké zväzky koreňov, ktoré breh trvalo chránia pred eróziou. Vďaka koreňovej symbióze vie jelša viazať dusík zo vzduchu. Vysoký obsah dusíka sa u jelše navonok prejavuje tiež v šedivo načernalom jesennom zafarbení jej listov. Akonáhle toto výživné lístie opadá, potom sa z neho do spodných časti rastlín uvoľňuje pre rastlinný svet získaný dusík a ďalšie minerály. Spolu so svojim spevňujúcim, prevzdušňujúcim a odvodňujúcim pôsobením na pôdu tak jelša pôsobí proti premene bahnitých lokalít na močiare. Tam, kde je už príliš bahnite a teda aj nedostatok živín, tam na jej miesto nastupuje breza pýrivá.

Borka jelša je najskôr hladká a zelenkasto hnedá, neskôr sa však stáva popraskanou a veľmi tmavou (hnedou alebo šedou). Drevo je červenkasté a čerstvo odrezané sa farbí do oranžovočervena. Najtrvanlivejšie zostáva vtedy, ak je aj naďalej konštante udržiavané vlhkým, preto sa predtým s obľubou používalo na mosty, pumpy, hrádze a základy stredovekých katedrál. Hovorí sa, že Benátky ešte stále sčasti spočívajú na starých jelšových pilieroch.

Jelša červená pohlavne dospieva asi vo veku 30 rokov a potom na jednom strome (jednodomý) rozvíja kvety oboch pohlaví, ešte pred listami. Visiace, pozdĺžne samčie mačičky odhaľujú príbuznosť jelše s brezou. Oproti tomu samičie drevnaé šišky, zďaleka podobné šiškám ihličnatých stromov. Mnohé z týchto tmavých, oválnych šišiek na strome zotrvajú cez zimu, zatiaľ čo malé vrtuľky sú odviate vetrom, pučia však predovšetkým na vode (na tento účel majú malé vzduchové vankúšiky), aby vyklíčili na brehoch smerom po prúde rieky.

Názov jelša (nemecky Erle) pochádza zo starohornonemeckého slova erila, čo je obrátenie slova elira. S ním je príbuzné aj lat. alnus. Latinské glutinosa sa vzťahuje na ľahkú lepkavosť mladých listov.

Jelša na zdravie, liečenie, voda

V minulosti sa jelša používala veľmi mnohostranne: kôra na činenie kože, kôra alebo listy na farbenie, drevo na výrobu dreveného uhlia a s jarnými ratolesťami boli v prípade potreby vymetané prístrešky - v nádeji, že na listoch zostanú prilepené blchy. Ako stavebné drevo (červotoči priamo milujú jej drevo s vysokým obsahom bielkovín) ani ako liečebný prostriedok však nemá veľkú históriu.

Listy a kôra sťahujú a pôsobia protizápalovo a môžu byť dobre používané ako kloktadlo pri zápaloch v dutine ústnej (2 čajové lyžičky listov na jednu šálku vody variť 5 minút). Prípravky z kôry boli používané na liečenie kožných vyrážok alebo hnisajúcich rán. Homeopatická tinktúra z kôry jedného amerického druhu jelše, Alnus rubra, pôsobí hlavne na sliznice, kožu a žľazy. Používa sa pri chronických kožných problémoch, reume, syfilide a močových kameňoch. Tinktúra z púčikov Jelša sa užíva pri silných bolestiach chrbta, kĺbov a svalov, pri vnútorných zápaloch, pri vysokej zrážanlivosti krvi v žilách, pomáha udržovať normálny krvný obeh.

Zdravie - kožné vyrážky, hnisajúce rany, chronické kožné problémy, vnútorné zápaly, bolesti chrbta, kĺbov, svalov, reuma, syfilida, močové kamene, krvný obeh, vysoká zrážanlivosť krvi.
Aplikácia - lepkavé púčiky, zber na jar počas kvitnutia

Jelša tradície, povesti, mytológia

Už od čias starých Grékov máme písomné svedectvá o tom, že si ľudia mysleli, že stromy krvácajú, keď sú narezané. Keďže každý môže, a mohol, vidieť, že v skutočnosti „nekrváca“, mali by sme to brať ako vášnivé prejavovanie súcitu a dobrú vôľu, zakladajúcu sa na jednoduchej projekcii v zmysle: „úder sekerou nám spôsobuje bolesť, a preto bolia aj stromy“. Avšak jelša naozaj krváca! Pri kontakte so vzduchom sa jej miazga zafarbuje do červena. Kvôli tomu bývala zo strany ľudí vždy obklopovaná atmosférou tajomna, ale aj náklonnosti. Na druhej strane sa vyskytuje väčšinou vo vlhkých oblastiach, a preto býva často vnímaná ako bytosť hmly (nehovoriac o hrozivých močiaroch), sveta, v ktorom sa človek nikdy necítil príliš príjemne. O to viac, že hmla a pološero sú obvykle nápomocné nadprirodzenému vnímaniu v človeku.

Nanešťastie nemáme takmer žiadne svedectvo o úlohe, ktorú jelša hrala v duchovnom živote predkresťanských čias, ale aspoň stredoveká povesť o Wolfdietrichovi (Vlk Dietrich) vyjadruje silný dojem z pani jelša. V rôznych lokálnych (ešte neskôr zaznamenaných) legendách sa zjavuje pútnikom ako očarujúca, zvodne krásna žena, ktorá príliš chtivým chlapiskom udeľuje lekciu do života tým, že sa počas objímania s nimi premení na chundelaté alebo ako kôra drsné Niečo (morálne poučenie príbehu je úplne jasné - nasleduj svoje srdce a nie svoje pudy!) Jej rôzne nemecké mená Else, Elsa, Elise sú ešte stále rozšírenými krstnými menami žien a nepochádzajú, ako sa všeobecne veria, z hebrejského mena Elisabeth. Tu je dej druhej piesne povesti o Wolfdietrichovi.

Wolfdietrich a jeho spoločníci táboria v zelenej divočine. Počas jeho stráže pri ohni, zatiaľ čo ostatní spia, sa k nemu priblíži podivná postava. Po všetkých štyroch prichádza ako medveď divá Elsa, divoko vyzerajúca lesná žena, pokrytá chlpami. Vyzve ho, aby ju miloval (v nemeckom origináli minnen). Wolfdietrich odmietne a ona na neho vloží kliatbu, následkom ktorej ešte počas tej istej noci ubehne dvanásť míľ lesom. Dostane sa ku krásnemu stromu, kde sa mu opäť zjaví ona lesná žena. Ona opakuje svoju otázku „Chceš ma milovať?“ a on opäť odmietne. Teraz naňho hnevlivo vloží ešte silnejšiu kliatbu, on príde o rozum a zase behá divoko po lese a pol roka sa živí bylinkami. Pri ich treťom stretnutí konečne dovolí, za podmienky, že sa ona žena nechá pokrstiť. Vezme ho na cestu loďou do inej „krajiny“, kde je kráľovnou. Tam sa vykúpe v magickej studni („krst“), čo zmyje jej hrubú kožu. Teraz je najkrajšia zo všetkých žien a prijme iné meno: Siegeminne, „víťazstvo lásky“.

Tento kúsok ústnych tradícií bol v roku 1221 zaznamenaný lyrickým básnikom a poukazuje na široko rozšírenú tému v klasických mýtoch: hrdina alebo kráľ uzavrie sobáš s bohyňou zeme. V tomto svete sa môže zdať byť drsnou (ako kôra strom), ale v iných úrovniach skutočnosti je anjelskej krásy. Fázy šialenstva v lese boli pôvodne iniciačnými rituálmi pri hľadaní iných stavov vedomia. A nakoniec cesta loďou symbolizuje prechod do inej dimenzie (porov. význam lodí v umení doby bronzovej).

V írskych mýtoch sa jelša objavuje dvakrát: ako Diarmuid a Grania, tak aj Deirdre sa na svojom úteku schovajú do oblastí výskytu jelše v Argylle, Škótsko. Ale to nás o tomto strome nenaučí viac ako galský kmeň Averniov, národa jelše, o ktorom vieme iba jeho meno. Avšak vo waleských mýtoch je jelša posvätným stromom Brana požehnaného, ktorého meno znamená „vrana“. V druhej časti Mabinogi sa objavuje ako právoplatný vlastník kotla znovuzrodenia, ale neskôr sa smrteľne zranený navracia z jednej vojny s Írskom (v ktorej bol tiež zničený jeho kotol). Jeho smrť označuje koniec jednej éry. Prechod k druhej je označený mystickým scenárom: jeho druhovia, jediných sedem britských preživších túto vojnu, umierajúcemu oddelia hlavu, ktorá s nimi potom sedem rokov hovorí a robí im spoločnosť, kým jeden z tohto spoločenstva toto kúzlo nedopatrením nezlomí. Hlava Brana je potom zahrabaná pod Londýnskym Towerom (preto krkavci, zvieratá jeho totemu, ktorí tam sú ešte dnes chovaní), ako magická ochrana pre Britániu. Načúvalo spoločenstvo siedmich skutočne hlave mŕtveho kráľa jelše alebo skôr šumeniu koruny kráľovskej jelše? Nielen Robert Graves tuší v starom Walesu kult jelše.

V Nemecku sa postava kráľa jelše stala opäť slávnou vďaka balade („Erlenkönig“) Johanna Wolfganga von Goetha, uverejnené v roku 1782. Hoci sa všeobecne má za to, že Goethe nasledoval prekladovú chybu - tento pojem totiž našiel v Herderovej knihe Volkslieder z roku 1779, kde bolo dánske slovo ellerkonge, „kráľ elfov“, chybne preložené ako „kráľ jelša“ (dán. eller = ňom. Erle, „jelša“) -, čo však skôr bol určitý druh „Freudovho prerieknutia“, lebo kráľ jelša a kráľovná jelša sú podstatne staršími bytosťami ako všetky naše súčasné jazyky. Je obyčajnou náhodou, že germánske slová pre elfov a jelše sú také podobné?

Pani jelša bola ľuďom známa dlho pred stredovekom a dokonca aj pred dobou železnou. Väčšina prehistorických drevených ľudských figúr, ktoré boli nájdené v rašeliniskách Britských ostrovov, sú mužské alebo obojpohlavné. Ele, jedna jediná postava, je ženská a bola vyrezaná z jelšového dreva. Okrem toho je najväčšia 148 cm. Bola nájdená v rašelinisku pri Balachulish na západnom pobreží Škótska, kde bola potopená v bažine alebo, jazere medzi rokmi 728 a 524 pred nl, pravdepodobne ako obetný dar.

Jelša použitie, oheň, inšpirácie

Jelša vyhľadáva miesta pri vode, žije s vodou, žije z vody a pôsobí spolu s vodou. Jelšové dryády a vodné nymfy úzko spolupracujú, po celý svoj život sú vo vnútornom kontakte. Alnus glutinosa oranžové drevo pre nábytok.

Keď pozoruješ jelše pri potoku, tak si možno všimneš, že získavajú nielen minerály z pôdy, o ktoré sa delia s ostatnými, ale aj niečo iné zhora. Každý deň a každú noc siaha do nebies a odtiaľ prináša sem dole niečo, čo prijíma zo vzduchu, zo slnka, z mesiaca a z hviezd. Zbiera nebeskú potravu a delí sa o ňu s tými pri jej nohách, so svojimi rastlinnými druhmi a s tými vo vode. Dole sú zvádzané najmä frekvencie svetla. Slnečné lúče siahajú do vody samozrejme tiež priamo, ale slnečné svetlo cez jelšie je niečím veľmi výnimočným!

Súčasne strom odvádza hore vlastnosti tečúceho, čistiaceho, obnovujúceho vodstva. Niečo z požehnania životodarnej vody sa prenáša aj do koruny jelše, odkiaľ to vyžaruje ďaleko po zemi a rozdeľuje to po celom údolí plodnosti. Týmto spôsobom sa jelša stáva sprostredkovateľom a pod strechou zo svojho lístia vytvára mikrokozmos, osviežujúci, chladivý, tienistý priestor, ktorý je rovnakou mierou vyživovaný vodou a nebeskými energiami a priamo pulzuje plodnosťou.

V spájaní slnka a vody je jelša spriaznená s jaseňom. Avšak zatiaľ čo jaseň vnímam skôr tak, ako by on sám bol slnečným lúčom, ktorý bol zhora vyslaným do vlhkej pôdy, potom jelša vychádza zo srdca zeme. A zatiaľ čo jaseň rozhodne rastie nahor, v ústrety svojmu pôvodu, jelša jednoducho iba je a objíma danú situáciu. Jej grécke meno kliathra je mimochodom odvodené od kleio, „objímam, obklopujem“. Je tkáčkou života, jej vláknami sú samotné elementy, oheň, voda, zem a vzduch a jej tkanivom je neustále sa meniaci šat vegetácie.

Deva jelša je anjelom ohňa z jadra zeme, z ohňa pod kotlom. Jej plamene sú zelené, ale jej krv je červená. Je krvácajúcou matkou a zranenou liečiteľkou, ktorá chápe. Je poslucháčkou, vie počúvať tvoje strasti a votkávať tvoje slzy do svojho životodarného koberca. Ako pani elementov vie liečiť vodou, ohňom, zemou i vzduchom. Vyčerpaní nájdu silu v bujne prospievajúcej ríši jelše. Skleslí nájdu svetlo v jej aure a teplo a útechu pri dotyku jej duševného srdca. A rozbesnenia nájdu chladivý mier. Citové blokády budú prelomené mäkkou energiou prúdiacou zo stromu a z rieky a môžu byť zmyté, pokiaľ si pripravený sa ich zbaviť. Možno budeš musieť nejaký čas krvácať ako jelša, ale pomni: jelša ti môže pomôcť zahojiť tvoje rany.

Báseň pre Jelšu

Ó jelša od prúdiaceho potoka
a zo zeme horiacej trávy
Očisti ma silou vody
Od všetkých bolestí a všetkej
minulosti
Zavlažuj pole mojej plodnosti -
Zručnosti, idey,
radosti zo života
Nechaj ich rásť, oproti povetriu
A hlboko zakoreniť v krajine,
ako Ty.
Milovaná.

Odkazy, linky, súvisiace články

Mohli by vás zaujímať podobné články na tému jelša, stromy, jelšové lesy a pod., ktoré sme navštívili na webe, kedy sme sa venovali tomuto krásnemu a mohutnému stromu:

© na zdravie 2016