Veľký zelený múr Afriky zastaví púšť
Nový div sveta, Veľký Zelený Múr, je mimoriadne inšpiratívna a naliehavá aktivita našich čias. Cieľom tejto iniciatívy pod vedením Afriky je vysadiť a pestovať 7777 km dlhý a 15 km široký pás stromov, ktorý sa bude tiahnuť od východu na západ, naprieč celým kontinentom Afriky, aby sa zmenili životné podmienky miliónov ľudí žijúcich v prvej línii klimatických zmien. Iniciatíva je založená na princípoch aktivít proti rozširovaniu púští. Každý z nás môže prispieť a podporiť tento Veľký Čin Ľudí Afriky. A ako môže táto iniciatíva pomôcť nám, našim lesom a nášmu životnému prostrediu?
Rozširovanie púšte robí ľuďom starosti od čias faraónov. Myšlienky na zastavenie púšte sú rovnako staré ako púšť samotná. Dlho sa čakalo na prvý krok, aby bolo možné zahájiť odvážnu cestu proti obrovskej sile piesku. Tisícročia sa vliekli a okolnosti zatiaľ pomaly dozrievali. Zrazu sa spustil rýchly sled udalostí, ktoré sa začali veľkým a dlhým obdobím sucha a hladu v oblasti Sahel, páse stepí a saván, na južnom okraji púšte Sahara. Neznesiteľné životné podmienky sa v polovici minulého storočia ešte zhoršili. Nasledovalo masové vysťahovanie obyvateľstva.
Na počiatku zmeny bol nezlomný farmár
V roku 1980 sa v obci Gorga, v Burkina Faso, objavil tvrdohlavý obyvateľ Yacouba Sawadogo. Pôvodne bol opravárom motocyklov. Keď sa miestni začali baliť a opúšťať húfne svoje domovy, on odmietol odísť spolu s nimi. Vzal farmársku motyku svojho otca a do vyprahnutej zeme začal sadiť semená stromov, aby zastavil púšť. Každý si pri tomto pohľade buď zaklopal na čelo, alebo zrosil oko slzou nad zúfalým činom. Však, ako to vo veľkých príbehoch býva, nečakane sa objavili ďalšie súvislosti, osoby a udalosti, ktoré "veľkým veciam" napomôžu. V roku 1983 sa v Burkina Faso stal prezidentom mladý revolucionár Thomas Isidore Noël Sankara, príbuzný Yacouba Sawadogo. Za štyri roky v úrade stihol vykonať veľa užitočných zmien. Okrem iného sa postavil na podporu ľudí ako Yacouba a nariadil vysadiť 10 mil. stromov, čím sa malo zastaviť rozširovanie púšte.
Toto nariadenie bolo prvým významným štátnickým činom, ktorý potreboval asi ešte nejakú chvíľu dozrieť. Prezident bol zavraždený, však jeho myšlienka zalesneného Sahelu sa po dvoch desaťročiach usídlila aj v mysliach obyčajných ľudí ba aj svetových a afrických lídrov. Svet začal chápať, že klíma je vec spoločná a pri jej riešení sa nemôžu jednotlivé krajiny "hrať na vlastnom piesočku". V roku 2005 sa sen stáva skutočnosťou a ľudstvo je svedkom najväčšej udalosti vo svojej histórii. V Afrike sa darí spojiť pokrokové sily a začína sa sadiť Veľký Zelený Múr. Na počiatku tejto zmeny bol nezlomný farmár-opravár Yacouba Sawadogo. Tu je jeho príbeh - muž, ktorý zastavil púšť.
Partneri projektu
Prostredníctvom Africkej únie sa do Veľkej Zelenej Steny zapojilo 21 afrických krajín: Senegal, Gambia, Mauritánia, Mali, Burkina Faso, Ghana, Niger, Benin, Nigéria, Kamerún, Čad, Sudán, Eritrea, Etiópia, Džibutsko, Somálsko, Kapverdy, Alžírsko, Tunisko, Líbya, Egypt.
Pridať sa môže každý
Myšlienka zalesňovania Afriky je vrcholom lesníctva. Niet divu, že táto aktivita zaujala mnoho významných odborníkov na lesníctvo, ekológiu a poľnohospodárstvo z rôznych krajín sveta. Japonský farmár Masanobu Fukuoka, autor techniky prírodné farmárstvo, sa v posledných rokoch života intenzívne venoval možnostiam zalesnenia Afriky. Rakúsky permakulturista Sepp Holzer odišiel na niekoľko mysií do vyprahlých oblastí sveta, za účelom pomôcť s obnovou krajiny. Mnohí ďalší pomáhajú zavádzať udržateľné poľnohospodárstvo a životné prostredie v púštnych oblastiach. Projekt "Veľká zelená stena", ktorý vedie Africká únia a je financovaný Svetovou bankou, Európskou úniou a Organizáciou Spojených národov, môže podporiť každý. Prichádzajú tiež menšie spoločenstvá, organizácie a aktivisti, ktorí podporujú zalesňovanie v Afrike priamym vysádzaním stromov, alebo vzdelávaním pôvodného obyvateľstva, ktoré si stále komplikuje život pastierstvom.
Najlepšie podmienky pre medzinárodnú pomoc a regeneráciu krajiny boli vytvorené v Senegale. Sem smerujú aj prví pomocníci z ostatných kútov sveta. Krajiny Sahelu prispievajú najmenej ku globálnemu otepľovaniu, pritom znášajú najhoršie následky neprimeraného bohatstva kumulovaného v industrializovaných krajinách. Ako sa zdá, je spravodlivé, že členovia týchto národov prichádzajú do Senegalu, aby čiastočne splatili svoje dlhy. Ak cítiš potrebu pridať sa, klikni, čítaj a nájdi spojenie, najlepšie priamo na ministerstvo lesov v Senegale:
Prečo sadiť stromy?
Les potrebuje nás ľudí, potrebuje naše partnerstvo. A my zase potrebujeme les. Obrázok (nižšie) dokonale vysvetľuje prečo. Výmena kyslíka a oxidu uhličitého medzi faunou a florou je principiálny vzťah. Bez nášho pestovateľského pričinenia však od lesa nemôžeme očakávať dary dreva, ktoré požadujeme rovnako ako kyslík. Dar dreva meníme na branie si dreva bez pýtania, pretože potrebujeme priveľa. Tolerancia v kapacite lesa na Zemi je pritom dostatočná. V jej rozsahu môžeme "ťažiť" drevo aj vo vyššom množstve, než akým nás dokáže prirodzený les obdariť. Musíme len prispieť starostlivosťou o prirodzený les a jeho ochranu na jednej strane a tiež pestovaním plantáží stromov na strane druhej. Do nášho vnímania lesa sa vľúdila chyba. Les a plantáž na drevo nie sú to isté. Keby sme to chápali správne, nemali by sme problémy klimatického charakteru.
Les je niečo prirodzené, sebestačné. Plantáže stromov sú neprirodzené (umelé), nesebestačné, teda nie sú lesmi. Sú to produkty ľudského pestovania, preto sa jedná o poľnohospodárske a nie lesnícke objekty. Z tohto principiálneho rozdielu vyplýva veľké nedorozumenie. Preto by sme ich nemali nazývať lesmi, ale nájsť pre ne iné označenie. Názov už vlastne jestvuje, len sa nepoužíva dôsledne. Plantáž stromov. Tento rozdielny pohľad na les a "les" (plantáž) asi nebude hneď tak hocikomu pochopiteľný. Preto padne vhod prirovnanie z ríše zvierat: Stádo divokých byvolov, o počte tisíc kusov, tiahnucich africkou savanou nie je to isté, ako stádo tisícky kráv stojacich na niektorej z Big Cow Factory fariem v Texase. Za jedno to snáď považuje iba tupec, ktorý byvola a kravu vníma iba ako steak na svojom tanieri.
Súčasné lesníctvo je disciplínou spadajúcou pod poľnohospodárstvo a bolo by vhodné ho aj premenovať v súlade s obsahom, akým sa zaoberá. Napríklad stromárstvo, smrekovníctvo alebo stromové plantážnictvo..., možno sadovníctvo. Veď aký je rozdiel v pestovaní ovocných a iných, napríklad ihličnatých stromov? Sú to všetko sady. Dnešní "lesníci" pracujú na "poliach", ibaže na nich nepestujú kukuricu, ale smreky, buky, duby... Veď aj ministerstvo majú spoločné. Lesníctvo je rozsiahlejšia činnosť a jej podstatou je starostlivosť o les v súlade s potrebami lesa. Takto to robil ešte po vojne môj dedo - horár, ktorý žil v horárni, dvanásť kilometrov od civilizácie. Dnešní lesníci sú zväčša inžinieri, sediaci pri počítačoch, jazdiaci na džípoch a do lesa vstupujú pre svoje potreby alebo potreby spoločnosti a nie lesa. Taký malý posun a taký obrovský odklon od podstaty.
Dodržaním zásad rovnováhy v pestovaní stromov a ťažby dreva je možné zabezpečiť udržateľné vzťahy medzi rastlinami, živočíchmi a Zemou. Je potrebné len prísť na to, aké územie ponechať lesom, do ktorých nezasahujeme, a koľko vyčleniť na plantáže s drevom. Že v tom nevidíte rozdiel? Tak to mi je vás ľúto. Les je ekosystém, má ducha. A ducha človek nie je schopný vytvoriť. Strom áno. Les nie. Les možno budeme vedieť tvoriť, až dokážeme tvoriť nezištne. Zatiaľ sme chamtiví, preto sa to nedá. Chamtivosť je v rozpore s prirodzenosťou.
Dôležitou skutočnosťou je fakt, že akúkoľvek "stromoplantáž" by sme ponechali svojmu osudu bez nášho povšimnutia, snažila by sa pretvoriť na les. V každom strome drieme les, každý strom túži po lese. Ukázali nám to nami pestované smreky v Tatrách v spolupráci s víchricou a kôrovcom, keď masovo padli, lebo tam nepatrili a museli prenechať toto územie a jeho potenciál duchu lesa a jeho novej tvorbe. Ale my to nedovolíme, znova tam zasadíme smreky! My predsa chceme a dokážeme prírodu riadiť! Rozkážeme vetru, dážďu !!! ...
Čím viac zasahovania, tým väčší prúser
Ak chceme uspieť v pestovaní dreva a zároveň si udržať funkčné lesy a životné prostredie, máme za úlohu nájsť hodnoty pri ktorých je možné udržať život na planéte. Koľko stromov pestovať, ako dlho musia rásť, koľko ľudí a zvierat žije na Zemi, koľko vylúčime živočíšneho a koľko priemyselného CO2, koľko živých zelených rastlín rastie, koľko vyprodukujú kyslíka resp. zrecyklujú uhlíka. K tomu je dôležité sledovať dusíkovú bilanciu pôdy, vlhkosť, teplotu... Je to zložitý a previazaný systém o veľkom počte veličín. Vedecký pohľad na ekosystém je ešte omnoho komplikovanejší, takmer sa nedá namodelovať ani vypočítať. A keby sme už speli k nejakému reálnemu výsledku, objaví sa zrazu nový vynález, ako napríklad harvestor, a jeho zavedenie do praxe vnesie do systému množstvo nových otáznikov. A opäť sa iba nestíhame diviť, že čo sme to spôsobili. A tak sa deje neustále. Dynamika. Čím viac zasahujeme, tým väčší prúser nám hrozí. Naproti tomu, keď veci necháme byť, systém sa sám ustáli v rovnovážnom stave.
Jestvuje aj značne zjednodušený a napriek tomu dostatočne presný pohľad na problematiku fungovania lesov. Keď sa pozrieme na ekosystém očami lesného indiána, vidíme niekoľko prírodných obrazov, ktoré nám signalizujú kvalitu a správne fungovanie systému. Podľa ovzdušia, zdravia a množstva zelene, vodného režimu v prírode, čistoty vôd, pravidelnosti zrážok, množstva a pestrosti živočíšnych aj rastlinných druhov, mikroorganizmov na všetkých úrovniach... Šaman dokáže cítiť systém v stave "true" správne - alebo "false" nesprávne, rozlíšiť zdravé - nezdravé. Dokáže tiež vidieť v čom je chyba, ak sa vyskytuje.
Ak budeme dostatočne nestranní, môžeme porovnať tieto dva spôsoby nazerania na prírodné javy, indiánsky a vedecký. Môžeme porovnať múdrosť vedca s múdrosťou šamana. Obaja majú vo svojich spoločenstvách podobnú úlohu - previesť svoj ľud životom. Od ich múdrosti bude závisieť, aký život to bude.
Vedec využíva informácie z matematiky, fyziky, chémie, hydrológie, geológie, astronómie, meteorológie, sociológie, medicíny a farmácie, poľnohospodárstva, histórie.. Tento informačný systém vyzerá veľmi pôsobivo až dokonale. Je úžasne podrobný. Všetky tieto informácie sú žiaľ iba z oblasti intelektu a netvoria kompaktný celok. Je ich až príliš veľa, rýchle sa menia v čase, ich meranie a implementácia vnesú zakaždým významnú chybu do výpočtov. Výsledné poznanie vedca je neisté a pochybné.
Naproti tomu je indiánsky šaman konfrontovaný priamym poznávaním krajiny v ktorej žije. Nerieši jej stav v laboratóriu, ale v prírodných vzťahoch okolitého sveta. Nepoznáva veličiny a formy prírody meraním a výpočtami, ale vnímaním a citom. Často si chýbajúce informácie dopĺňa vhľadmi do sveta mystiky a iných stavov vedomia, ktoré vedec nepripúšťa. Z praxe vidíme, že aj poznanie šamana je neisté a pochybné, podobne ako poznanie vedca. Kto z nich teda poznáva správnejšie?
Nechajme rozhodnúť prírodu a zistíme, že prírodné prostredie vo svete, kde žijú indiáni svojim prirodzeným spôsobom života, je viditeľne krajšie, silnejšie, pestrejšie, životaschopnejšie, než príroda v prostredí civilizovaného človeka. Spôsob života prírodných kmeňov sa líši od civilizovanej spoločnosti najmä v nezasahovaní. Ak by niekto chcel spochybňovať úroveň poznania vedca a šamana, môže sa oprieť o fakty, ktoré sa dajú ľahko zistiť z prírody. Ako vyzerá divoký les, v ktorom žijú prírodní ľudia a ako vyzerá kultivovaný stromopark civilizovaného človeka? Oba sú krásne. Ten napravo potrebuje záhradníka, treba ho sadiť, pestovať a udržiavať. Ten vľavo je ponechaný na seba a prírodné zákony, rastie sám k dokonalosti stvorenia.
Ako vidieť, oba prístupy poznávania lesa, indiánsky aj šamanský, obsahujú chyby. To preto, že les je systém materialisticko-duchovný, a nie je možné pochopiť a poznať ho iba vedeckým (materialistickým), alebo iba duchovným (šamanským) spôsobom. Žiadalo by sa použiť oba tieto spôsoby poznávania lesa súčasne, akúsi kombináciu oboch spôsobov, a tak lesu porozumieť takmer dokonale. Na úplné pochopenie tejto kombinovanej techniky poznávania by bolo potrebné pozorovať les očami lesa a nie očami človeka. Zložitá technika, na vysvetlenie ktorej je potrebný širší priestor, možno samostaná kniha, ale naznačenie súvislostí pre bádavé bytosti je postačujúce.
Môžeme si pomôcť príkladom s vlkom: Vlka sa väčšina civilizovaných ľudí bojí, alebo štíti. Pritom psa považujú za priateľa človeka. Pes je v porovnaní s vlkom iba "truľo". Vidieť to jasne, keď je pes v spoločnosti vlka a .. zjednodušene povedané je zmätený. Ja tvrdím, že vlk je väčší, resp. "ozajstnejší" priateľ človeka, než pes, ale človek, ktorého ovládajú princípy strachu, klamstva a pretvárky, sa môže v styku s vlkom ocitnúť v "nepríjemnostiach". Naopak, človek ovládaný princípom lásky a pravdy sa v spoločnosti vlka cíti podobne, ako majeteľ pudlíka, ktorému jeho miláčik olizuje tvár. Toto tvrdenie o priateľstve vlka, by si mohol overiť každý človek, keby...
Keby vlka spoznal. Vlk sa však nedá spoznať človeku, človečími metódami. Je potrebné najprv svoju myseľ pretransformovať na myseľ vlka a očami vlka sa dívať na vlka. To si vyžaduje náročný tréning mysle. Tak môže dôjsť k pochopeniu vlka a úplnému vymazaniu všetkých dovtedajších predsudkov o vlkoch. No a podobnou metódou je možné pochopiť strom i les. Ak poznávame iba intelektom, potom získavame iba ľudské predsudky o lese, nie pochopenie lesa. Z nesprávneho poznávania lesa, vlka a hocičoho iného potom vyplývajú chybné názory a tie spôsobujú nesprávne konanie, ktoré nám po konfrontácii s prírodnými dejmi spôsobuje zas vyvaľovanie očí a údiv nad tým, že sa "to" vyvŕbilo ináč, ako sme predpokladali. Preto je lepšie
Nerobiť nič
Naznačili sme, aký je rozdiel medzi vlkom a psom. Taký je aj rozdiel medzi obyvateľom Prahy a amazonským indiánom. Taký je aj rozdiel medzi 40 ročným odumierajúcim smrekom z odštepného závodu XY štátnych lesov SR a divorastúcim 800 ročným dubom z Dobročského pralesa. V čom tkvie podstata týchto troch prirovnaní? Jedná sa o rozdiely divokosti a domestifikácie, pôvodné vs kultivované, silné vs mľandravé.
Príroda nám nekonečne krát ukazuje, ako dokáže tvoriť na miestach, ktoré sme pokazili a opustili potom, čo sme si nevedeli rady. Či sú to koralové atoly a podmorský život, ktorý sme zlikvidovali atómovými skúškami, alebo mestá, ktoré sme opustili potom, ako sa nám atómové či chemické zariadenia vymkli z rúk (Černobyľ, Hirošima, Bhopál..). Príroda sa na týchto miestach neskutočne predvádza. Tak, že aj tí najštudovanejší biológovia, ochranári, ekológovia žasnú. Často potom pochopia, že toľkú kreativitu ľudia nedokážu ani napodobniť a tak ostávajú v nemom úžase. Múdri radia ostatným: nerobiť nič, NECHAŤ BYŤ, NEZASAHOVAŤ, len zírať a žasnúť.
Oni totiž vedia, že Ochrana Životného Prostredia, ktorú uskutočňujú zištní ľudia nevedie k záchrane. Že je lepšie nečiniť nič a nechať zachraňovanie na prirodzené procesy, aby veci dopadli správne! Veď sme si už mohli všimnúť, že čokoľvek konáme zištne a na báze inteligencie, to ešte viac pokazíme. Otázka teda znie: "Chrániť a kaziť, alebo nechať byť a dovoliť, aby sa zachránilo"? Asi treba najprv o problematike veľa vedieť, aby sme sa mohli rozhodnúť správne.
Preto sa držme zásady: tam, kde nie sú stromy, sadíme a pomáhame zalesniť, ako to robil slávny Elzéard Bouffier - muž, ktorý sadil stromy. Tam kde sú stromy a potrebujeme z nich mať lesy, nezasahujeme, aby sa les mohol vytvoriť. Tam kde sú lesy a chceme z nich "životné prostredie", len hľadíme s obdivom a úctou stovky rokov. A chránime, akoby sme chránili seba a svoju rodinu. A keď chceme drevo, založíme si podnik (firmu), nasadíme stromčeky, pestujeme, ťažíme, spracúvame a predávame. Ale hlavne, platíme dane a odvody pre lesy. Že čo to je za nový prvok - odvody pre lesy? Nuž cena lesa musí byť taká vysoká, aby sa neoplatilo ho podpáliť a na jeho popole potom vysadiť palmovú plantáž či pole s kukuricou a pestovať plodiny na predaj. Les musí mať spoločenskú cenu vždy najvyššiu a túto treba zaplatiť tomu, kto v tom lese žije. On už sa potom o les postará a ochráni ho.
Ako zachrániť dažďové pralesy
Posledné roky sa všetci hneváme na Brazíliu a jej predstaviteľov, ktorí si dovoľujú pľundrovať "NAŠE" dažďové pralesy. Nuž sú to ich dažďové pralesy a likvidujú ich, lebo z nich nemajú žiaden osoh. Chcú mať televízory, splachovacie záchody, mobily a pekné oblečenie. Také, ako vidia u nás. A špekulanti-našepkávači (pracujúci pre agropriemysel, letecký priemysel a ďalšie odvetvia, ktoré sa dostávajú s úbytkom ložísk nerastných surovín do ťažkostí) im vysvetľujú, že je ľahké dosiahnuť po čom túžia. Stačí, ak vypália ten protivný les, ktorý im prekáža v zbohatnutí a ktorý iba "množí komáre". Na jeho mieste budú vybudované plantáže a na nich získajú domordci zamestnanie. Tak budú dostávať pravidelný plat a všetko si budú môcť kúpiť. A títo domorodci to pochopia a vykonajú. Preto pralesy neustále horia. Odhaduje sa, že v Amazonii horí až tisíc aktívnych požiarov denne. Keby ich boli stovky, tak ani takéto ničenie už nie je vláda schopná zastaviť. Ani keby v Brazílii vládli tí najschopnejší ochranári a najschopnejší hasiči.
Než sa vrhneme na výsadbu nových lesov, aké sa plánujú v oblasti afrického Sahelu, nezabúdajme na tie, ktoré už máme a stačí ich iba chrániť. Takými sú dažďové pralesy v Amazónii, Indonézii a v ďalších kútoch sveta. Aby sme nepôsobili ako ľudstvo schizofrenicky. Na jednej strane budujeme a sadíme lesy za obrovských nákladov a na inom mieste ľahkovážne ničíme a devastujeme obrovské hodnoty prastarých lesných systémov.
Ak napriek tomu budeme prastaré lesy páliť a nové vysádzať, činíme tak len kvôli tomu, že sa dá na tom zarobiť. Zarobiť na pálení lesa, ťažbe dreva a budovaní nových fariem pre dobytok alebo olejnaté palmy a taktiež zarobiť na vysádzaní nových lesov v púštnych oblastiach. Vyzerá to ako zbytočné až nezmyselné konanie - tam ničiť, tu budovať - ale taká je podstata ľudkej spoločnosti. Potrebujeme konať, zarábať, aby sme mohli žiť. Tak to vidia lídri spoločnosti. Netušia, že by sme mohli nekonať a žiť ešte hodnotnejšie. Alebo tušia, ale vedia, že to by sa mali rovnako dobre všetci a oni by stratili moc a vplyv. Toho sa desia.
Viac na: Dokážeme zachrániť dažďové pralesy?