Lipa srdcovitá

Tilia cordata

Stromy / Lipa srdcovitá

Lipa je krásny a obrovský listnatý strom, ktorý dosahuje výšku až 35 m. Vyskytuje sa v miernej klimatickej zóne celej Európy a v Rusku. Lipa veľkolistá má ťažisko výskytu posunuté na juh. Lipa srdcovitá má podstatne menšie listy ako lipa veľkolistá. Oba druhy sa spolu miešajú, výsledkom je lipa obyčajná (Tilia vulgaris), ktorá je častou formou v parkoch a alejách. Vytvára husto vetvenú vajcovitú až guľovitú korunu. Listy sú srdcovité, tmavo zelené. Na jeseň sa farbí do žltohneda. V júni rozkvitajú svetlo žlté, voňavé kvety. Preferuje vlhšie, dobre priepustné, humózne pôdy. Stanovište môže byť slnečné aj polotienisté. Vysadzuje sa do parkov, stromoradia alebo ako solitér do veľkých záhrad, je silne mrazuodolná. Lipa je strom Slovanov.

Lipa
Lipa
Lipa
  • Lipa srdcovitá (malolistá) - Tilia cordata
  • Lipa veľkolistá - Tilia platophillos
  • Lipa obyčajná - Tilia vulgaris
  • Lipa holandská - Tilia vulgaris

 

Zaradenie: Lipa (Tilia) je rod listnatých stromov z čeľade lipovitých (Tiliaceae). Názov: Lipa srdcovitá, čes. Lípa malolistá, angl. Small Leaved lime, nem. Winterlinde, pol. Lipa drobnolistna, rus. Липа сердцевидная, fr. Tilleul a petites feuilles, it. Tiglio selvatico, esp. Tilo norteno, por. Tilia cordata, maď. Kislevelű hárs, ukr. Липа дpiбнoлиcтa, chor. Malolisna lipa. Staré názvy: strhnem. linde, sthnem. linta, agsas. linde, stangl. line, linden, bret.tilh, velš. palalwyfen, skot, teile, ir. teile.

Lipa zem, vzhľad, habitus

Korene stromu siahajú veľmi hlboko. Mnohými koreňami sa lipa pevne spája s pôdou. Miluje teplo a miluje vlhkosť. Posledná menovaná je tiež potrebná k tomu, aby uchovávala svoje husté lístie zelené. Lipy sa dožívajú mnohých storočí, v ojedinelých prípadoch viac ako tisíce rokov. Neustále sa meniace listy lipy sú jemne ozubené a srdcovité. Letné lístie býva väčšinou osídlené voškami, ktorých výlučky žiaria a lepia (tzv. nebeská rosa). Čoskoro na jeseň sa listy lipy sfarbujú do žlta a do zlatista.

Silne voňajúce, svetlo žlté až jemne zelené kvety majú päť okvetných lístkov. Sú obojpohlavné. Stopka kvetenstva je až do polovice zrastená so žlto zeleným, kopijovitým listom vyzerajúcim ako kvet, ktorý semenu neskôr slúži ako krídlový list. V čase rozkvetu v júni-júli je lipa vyhľadávaná nespočetnými čmeliakmi a medonosnými včelami, ktoré horlivo a nahlas obrábajú kvety. Plod lipy je okrúhly, tvrdý, plstený oriešok, u lipy veľkolistej zreteľne päťhranný, u lipy malolistej jemne vrúbkovaný.

Samostatne stojace lipy majú hlboko uloženú korunu, ktorá chráni kmeň pred priamym slnečným svetlom. Ale lipy môžu tiež vytvárať lesy. Za doby zmiešaného dubového lesa bola lipa prevládajúcim stromom, avšak prirodzeným pochodom sa tieto zmiešané lesy postupne menili na lesy bukové. V suchšej východnej strednej Európe sú aj dnes často druhovo pestré zmiešané dubové lesy prirodzeným konečným štádiom nerušeného vývoja lesa. „Voniace lipové lesy v júli, obťažkané kvety a bzučiace včelami, so svojimi jemne namodralými listami a žltými vrchnými listami kvetov, ponúkajú pozoruhodný a majestátny pohľad; ale schovávajú sa za neznámymi poľnými cestami, a preto ich nikto neoslavuje.“ Čarovná krása lipových lesov býva často ešte zosilňovaná pokrývkou pôdy zo zvončekov, prvosienok a lesných sasaniek.

Lipa na zdravie, liečenie, voda

Nič na lipe ľuďom neškodí, ba práve naopak: vo svojej láskavosti voči ľuďom je prekonávaná nanajvýš bazou. Lipa „prináša úľavu, tíši“. Už v Antike bola dôležitým stromom liečenia: grécky kentaur Ceirion získal takú slávu ako lekár a prorok, že nakoniec získal titul „syn Phyliria“ - Phyliria je devou lipy.

Kvety, listy a kôra lipy pôsobia potopudne, znižujú horúčku, pôsobia protikŕčovo a protizápalovo a používajú sa najmä pri horúčke a chorobách z prechladnutia (1 čajová lyžička na šálku vody, denne podľa potreby 3-6 šálok).

Čaj z kvetov lipy sa aplikuje aj pri kataroch a ľahkých kožných zápaloch alebo v obkladoch prikladaných na zapálené alebo unavené oči.

Popol z lipového dreva je dezinfekčným zubným práškom, ktorý tiež posilňuje ďasná. Predtým sa používal aj pri problémoch s pečeňou a žlčou, pálení záhy, žalúdočných a črevných ochoreniach a tiež poruchách menštruačného cyklu (1-2 špičky noža denne).

Mladé lipové listy, ale aj púčiky a kvety, môžu byť pridávané do šalátov alebo polievok. Pre dlhodobejšiu úschovu usušených kvetov lipy sa najviac hodí vzdušné ľanové alebo bavlnené vrecká.

Lipa tradície, povesti, mytológia

Lipa má však ešte jedno praktické využitie: vlákna jej floému sú obzvlášť tuhé a pritom ohybné a starí Gréci a tiež Anglosasovia ich všestranne využívali. Z lyka je možné vyrábať laná, rohožky, tašky a tiež oblečenie. Anglosasi tento strom nazývali linde, mali pre neho však aj druhé meno, best, označujúce mladé stromy lipového nízkeho lesa. V tom bývali pravidelne v dlhej rotácii 14-15 rokov strúhané „lipové stolice“, aby sa tak zberalo lyko. Lipy po orezaní zase vehementne vyháňa. (Najväčšia časť hospodárskeho tlaku na zber lyka však z mladých stromov biť bola sňatá prastarou tradíciou pestovania konope.)

V mnohých kmeňových oblastiach Germánov bola stará lipa Omfalom („pupkom“), strediskom a miestom stretávania pre riešenie záležitostí spoločenstva. Ľuďom nevadilo, že zločinci dostávali v príjemnej atmosfére lipy skôr mierne rozsudky (napriek modernému obrazu surových, tvrdých Germánov). Lipa bola považovaná za manifestáciu božského vedenia, pravdy, spravodlivosti, jasnosti a rovnakej miery rozhodnosti a súcitu. Bola venovaná Freyi, Vládkyni zeme a bohyni lásky. V Škandinávii bola lipa najdôležitejším z troch Vártrád, veľkých ochranných stromov domu a dvoru, ktorým boli pravidelne predkladané ďakovné obete a od nich sa odvodzovali mnohé priezviská (Lindemann, Tiliander, Linne,...).

Uctievanie lipy ako kmeňového stromu sa rozvinulo v tradícii dobre známej nemeckej obecnej lipy. S láskou opečovávaná, navštevovaná, veľmi milovaná, neodmysliteľná súčasť obecných slávností a nespočetných piesní, básní a obrazov - zvyk, ktorý bol v stredoveku rovnako živý ako v 19. storočí. Ale v romantike sa rýchlo strácajú hlbšie roviny. V ére osvietenstva sa ľudia stromovým básňam, prírodným obrazom, pocitom a snom smiali. Staré germánske kmene sa však pod stromami zbierali na to, aby tu čerpali impulzy zo sveta duchov. Veštci starých Skytov praktizovali predpovedanie pomocou lipovej kôry a Graves spomína podobné praktiky tiež pre staré Grécko.

V staroseverskom mýte sa objavuje zvláštna skutočnosť. Smrteľný hrdina Sigurd zabije draka a vykúpe sa v jeho krvi, ktorá ho urobí nezraniteľným. Avšak jeden zo stromov nad ním zhodí jeden list tak, že dopadne presne medzi: Sigurdove lopatky. Tak vznikne jediné zraniteľné miesto o ktorom on sám nevie, ale zato o ňom vie zradca, ktorý ho nakoniec hodenou kópiou zabije. Najneskôr od stredoveku sa onen strom označuje ako lipa.

Lipa inšpirácia, oheň, použitie

S vývojom heraldiky, ktorý sa začal v 12. storočí, sa niektoré európske národy, najmä Anglicko a Nemecko, stále silnejšie identifikoval so „svojím“ silným, pevným, spoľahlivým dubom (ktorý bol samozrejme chápaný ako mužský). Ale zatiaľ čo sa rôzne autority navonok chvália silou orla, leva a duba, srdce prostých ľudí, duchovný život národa zase uvádza do rovnováhy. V Nemecku bola hrdosť na vzdorovitý dub vyrovnávaná náklonnosťou k jemnej a miernej, „ženskej“ lipe.

Aj v legende o Sigurdovi (Siegfriedovi) hrá lipa vyrovnávaciu úlohu. V tzv. heroickom období bojovník nežil pre úspech, ale pre česť, ktorá mala vyššiu cenu ako bohatstvo alebo život. Spirituálnym zákonom pre bojovníkov kmeňových spoločností bolo úprimne a odvážne obhajovať svoju vnútornú pravdu. Tieto hodnoty by nikdy neobetoval strachu zo smrti alebo neúspechu. Kúzelný prostriedok pre nezraniteľnosť je podvodom a Sigurd by sa veľmi rýchlo stal veľmi nešťastným po zvyšok svojho neporaziteľného života. Celá táto jeho myšlienka musela vzniknúť z krátkeho okamihu nevedomého egoistického zaslepenia. Strom, ktorý naň zošle svoj list, koná plne v zmysle vyššieho Ja Sigurda – je to akt milosrdenstva.

Ďalším odhalením tejto legendy je poukázanie na skutočnosť, že jemná lipa žije tak blízko obydlia divokého draka. Je iba náhodou, že staronemecké slovo pre draka, Lindwurm („drak, saň“), a pre lipu (linta) majú spoločný koreň - indogermánske slovo lentos, „ohybný, pružný, poddajný“ – hoci tento strom nie je o nič ohybnejší ako, povedzme, breza alebo jaseň? Vo všetkých kultúrach býva drak stelesnením životnej sily zeme, ktorej vitalita sa po celej krajine rozdeľuje pozdĺž dračích čiar alebo silových čiar. A tak všetko „zavlažuje“ životnou silou. Človek sa na mieste zvýšenej zemnej energie alebo „dračej energie“ fyzicky a duševne dobíja (tiež Sigurd získa pri kontakte s dračou krvou jasnovidnosť; zarovnaj s hadom Delfskej veštiarne).

Na celom svete boli a sú takéto miesta známe a boli využívané na hľadanie vízií a rôzne obrady. Zdá sa, že Sigurd sa pri svojom hľadaní vízií odobral do lipového lesa. Lipa má napriek svojmu jemnému vzhľadu moc spájať nás so životnou silou Zeme, ale divokú energiu draka vždy sprostredkováva pokojným, utišujúcim, liečivým a milosrdným spôsobom. Lipa je miestom, na ktorom sa nebo dotýka so zemou. Ak nie si schopný sa koncentrovať, ak sa cítiš byť úplne roztržitým, potom v prítomnosti lipy môžeš nájsť pokoj a mier. Spoj svoje myslenie so svojim srdcom v dlhé, hlboké dýchanie.

Lipa básnik
Pokoj prináša ma
Ja prinášam srdce
Srdce prináša lásku
Láska prináša pravdu
Pravda prináša spravodlivosť
Spravodlivosť prináša rast
Rast prináša naplnenie
Naplnenie prináša Pokoj

Odkazy, linky, súvisiace články

Mohli by vás zaujímať externé články na tému lipa, stromy, les a pod., ktoré sme našli na webe, keď sme sa venovali tomuto krásnemu a mohutnému stromu:

© na zdravie 2016