Vŕba biela

Salix alba

Stromy / Vŕba biela

Vŕba biela je veľmi vitálny, vodumilovný, listnatý strom, ktorý dosahuje výšku až 25 m, priemer kmeňa 2 m, zriedka dosahuje vyššieho veku ako 100-120 rokov. Darí sa jej v záplavových oblastiach, pozdĺž brehov riek, priekop, rybníkov a nádrží, priehrad, na nábrežiach, svahoch, pozdĺž ciest a v blízkosti obydlí. Rastie v kyslých pôdach, znáša neutrálne pôdy ale neznáša zásadité pôdy. Viac či menej odolná voči zasoleniu pôdy. Vyžaduje prísun pôdneho kyslíka. Dobre znáša záplavy, odolá im až 6 mesiacov. Ľahko sa rozmnožuje vegetatívne pomocou odrezkov stoniek. Drevo je mäkké a ľahké, veľmi flexibilné, využíva sa na výrobu misiek, pletenie z prútia, tkanie, v medárstve, na zakoreňovanie a liečenie...

Vŕba
Vŕba
Vŕba
  • Vŕba biela - Salix alba
  • Vŕba dlholistá - Salix interior
  • Vŕba babylónska - Salix babylonica
  • Vŕba obyčajná - Salix caprea
  • Vŕba zlatistá - Salix vitelina

 

Zaradenie: Vŕba (Salix) je rod listnatých stromov z vŕbovité (Salicaceae). Názov: Vŕba biela, čes. Vrba bílá, angl. White willow, nem. Silber-Weide, pol. Wierzba biała, rus. Ива белая, fr. Saule blanc, it. Salice bianco, esp. Sauce blanco, por. Salgueiro branco, maď. Fehér fűz, ukr. Вербa бiлa, chor. Bijela vrba. Staré názvy: strhnem. Toide, sthnem. Tvida, agsas. Welig, Wipig, Sealh, isl. Vidir, bret.Haleg, velš. Helygen, skot, Seileach, ir. Saileach, ir. Sail.

Vŕba zem, vzhľad, habitus

Už z diaľky je možné rozoznať samostatne stojacu vŕbu bielu podľa jej širokej, okrúhlej, svetlo prepúšťajúcej koruny, ktorá často sedí na šikmo postavenom kmeni. Samotný jej akoby tečúci tvar ukazuje bytostnú príbuznosť stromu k elementu vody.

Podľa toho si vŕba biela tiež vyhľadáva svoj životný priestor: dobre prevetrávané, vlhké pôdy, najlepšie pri vode. Voči vode je odolná a dobre znáša aj dlhodobé zaplavenie. Ako plytkokoreniaca rastlina však tiež býva podlievaná potokami, Následkom vetra alebo búrky spadnuté stromy, dokonca aj ich úlomky, často jednoducho rastú ďalej, len s prispôsobenou zmenou smeru. Ležiace kmene môžu vyháňať celé húštiny nového prútia. Tiež jednotlivé, do vlhkej pôdy zastrčené vetvičky ľahko zakoreňujú. Táto enormná regeneračná sila z vŕb robí ideálne kolonizátory riečnych niv, ktoré bývajú každú jar vystavované deštruktívnej sile záplav. Vo vyšších polohách (nad 800 m) sa vŕba nevyskytuje.

Vŕbovité rastliny (teda aj topole) majú spoločný nielen rýchly rast a iba mäkké, málo odolné drevo, ale aj schopnosť vytvárať hybridné formy. V Európe existuje 14 druhov vŕb a nespočetné hybridy. Vŕba biela má dlhé, kopijovité listy, ktoré sú štyrikrát až šesťkrát dlhšie ako širšie, Môže sa vyskytovať tiež v riedkych horských lesoch až do výšky asi 2000 m.

Vďaka popísanému vyrážaniu výhonkov a rozmnožovaniu sadeníc je vŕba biela potencionálne nesmrteľná. Vek jedného individuálneho stromu je však v porovnaní svojou vitálnou nezdolnosťou iba skromné. Až výšky 25 m dosahujúca vŕba biela dosahuje ťažko vyššieho veku ako 100-120 rokov.

V prirodzenom kolobehu sa mäkké drevo vŕb stáva rýchlo obeťou drevokazných húb. Vŕby reagujú vyslovene dobre na prirodzené lámanie búrkami a tiež na orezávanie ľuďmi. To má dokonca omladzujúci účinok, ktorý podnecuje jej vôľu k prežitiu a chuť k rastu.

Všetky vŕby sú dvojdomé, samčie alebo samičie jednotlivé stromy rozkvitajú už veľmi skoro (od marca), čo z nich robí dôležité pastviny pre včely. Kvetenstvom sú hodvábne šedivo striebristé vŕbové mačičky (jahňady) a tiež semená sú porastené chĺpkami: akoby unášané vatou sú odviate k novým miestam osídlenia. Semená majú robustnú schopnosť klíčenia a rastu.

Vŕba obyčajná (Salix caprea) so svojimi široko eliptickými listami je skôr prispôsobená na suché lokality a môže kolonizovať napr. haldy, štrkovne, úhory a okraje rašelinísk. Najznámejšia z vŕb smútočných, Salix babylonica, bola len pred niekoľkými storočiami dovezená z Ázie.

Vŕba na zdravie, liečenie, voda

Vŕbová kôra je už oddávna (Hippokrates, Plinius, Paracelsus, Culpeper) známym prostriedkom na zmierňovanie bolestí, najmä reumatických, znižuje horúčku, pôsobí potopudne a sťahuje. Hlavnou účinnou látkou je salicín, ktorý v tele oxiduje na kyselinu salicylovú. Jeho objavenie v roku 1827 nakoniec viedlo na umelú výrobu kyseliny acetylsalicylovej (1898), známejšia ako prostriedok proti bolesti „Aspirín“. Rovnako ako tento, má však aj vŕbová kôra jednu nevýhodu: dráždi sliznicu žalúdka, a preto sa dnes už neodporúča. Môže byť však používaná ako kloktadlo pri krvácaní z ďasien a zápaloch v ústnej dutine, ale aj ako kúpeľ nôh pri ich nadmernej potivosti. V minulosti sa jej okrem toho liečili aj žalúdočné a črevné katary, onemocnenie obličiek a močového mechúra, kožné zápaly a bolesti hlavy. Najmä s ohľadom na jej protireumatické vlastnosti možno povedať, že vŕba je dobrým príkladom toho, že príroda tam, kde vzniká choroba (vlhké oblasti) nechá rásť aj prostriedky na zdravie a jej liečenie.

Ako Bachov kvet pomáha vŕba (Salix vitelina) ľuďom, ktorí neustále obviňujú osud alebo ostatných ľudí zo svojich nesprávností, na zlepšenie ich schopností osobnej zodpovednosti a konštruktívneho myslenia.

Vŕba tradície, povesti, mytológia

Už od pradávna boli vŕby asociované Mesiacom a so ženskými silami, najmä potom s jasnovidectvom a veštením za pomoci vody, liečením a mágiou (napr. Graves spomína magické hmly, ktoré boli v starom Grécku vytvárané „vrbovým kúzlom“).

Mnohé bohyne starého sveta mali svoje vŕby. Sumerská Belili vládla nad Mesiacom, láskou a podsvetím a panovala u vŕb, prameňov a studní. V Grécku mala Persefona posvätný háj, ktorý „bol pozoruhodný kvôli svojim čiernym topoľom a starým vŕbam“. Nielen Orfeus tam získal dar svojej výrečnosti; vŕba bola posvätným stromom básnikov a vietor vo vŕbach poskytoval inšpiráciu. Tiež Circe malo svoj vŕbový háj, bol venovaný Hekatej, bohyni smrti. Vŕba sa nazývala helike a Helike, vŕba, bola sestrou Amathey, práve tej bohyne kôz, ktorá odkojila Dia a Pana (zrejme veľmi stará matka božia). Na hore Helikon, pomenovanom podľa tejto vŕby, sídlilo deväť múz, kňažok bohyne mesiaca.

V kresťanskej ére vedel patriarchát s takým množstvom hutnej ženskosti zaobchádzať ešte menej ako kedykoľvek predtým. V dôsledku toho sa vŕba stala spojencom Judáša, navštevovaným diablom a všetkými mysliteľnými čarodejnicami. Strom Košikári, wicker tree, sa stal wicked, „zlým“. Ale nech už bolo šírené akékoľvek najväčšie množstvo, tak ľudia na vidieku (a tých bola väčšina) aj naďalej chodili so svojimi sťažnosťami za svojimi vŕbami a okrávali tam alebo pociťovali úľavu, ľudovým lekárstvom, kúzlom sympatie a poverami.

Oproti tomu oboma nohami pevne na zemi bola po celú dobu miestna výroba košov. Vŕby reagujú dobre na obrezávanie a môžu byť „zberané“ každý až každý druhý rok. Z ohybného prútia vznikali jasle, rakvy, prútené steny (ktoré bývali na stavbu domov nahadzované ílovitou hlinou), nábytok, ploty a všemožné druhy košov: na potraviny, na úschovu vecí, na vykurovacie drevo, na lovenie rýb a siatie. Tieto prastaré tradície sa stali prebytočnými až v priebehu minulého storočia následkom nového životného štýlu a vynájdenia nových materiálov (umelá hmota).

Ďalšie praktické využitie vŕby je odhalené najstaršou a najlepšie zachovanou keltskou harfou, ktorú poznáme, z 12. storočia pochádzajúcou harfou Brian Boru z Írska. Ozvučné teleso (telo) nástroja je zhotovené z jediného kusu vŕbového dreva, zatiaľ čo kolienko a predná časť je z duba. Týmto spôsobom nástroj spája mužský princíp (viď „dlub“) a ženský princíp v dokonalú rovnováhu. To je znázornené aj v írskej povesti, ktorá vŕbu opäť spája s hudbou, s načúvaním a s jasnovidným odhalením. Maon, syn Ai, je nemý, pretože od svojho detstva trpí traumou. Žije v exile v Galii. Jedna írska princezná, ktorá ho miluje, k nemu vyšle harfeníka Craftiny a vášeň a krása hudby mladého muža uzdraví.

Prijme nové meno, Labraidh, „on hovorí“, vráti sa späť do Írska a získa svoje legitímne kráľovstvo. Z inak šťastnej doby jeho panovania existuje jeden zvláštny príbeh, v ktorom je už druhýkrát vyliečený harfou. Kráľ Labraidh si svoje vlasy necháva strihať iba raz ročne a muž pre túto úlohu je vždy určený žrebom a hneď potom zabitý. Dôvodom je skutočnosť, že kráľ má smiešne veľké uši a chce to udržať v tajnosti. Jedného dňa pripadne žreb na syna chudobnej vdovy a tento mladík presvedčí kráľa, aby ho mechal nažive tým, že pri vetre, slnku - odprisahá, že toto tajomstvo nikdy nikomu neprezradí. Avšak z tiaže svojho tajomstva nakoniec ťažko ochorie. Je k nemu zavolaný druid, aby ho vyliečil, ten ho však pošle k odľahlej križovatke dvoch ciest aby tam svoje tajomstvo odovzdal nejakému stromu. Mladík ide. Tým stromom je vŕba. Onedlho potom potrebuje náš starý známy harfeník Craftiny novú harfu a bez toho, aby čokoľvek tušil, zhotoví ju práve z tejto vŕby, Keď sníva chce vystúpiť v kráľovej sieni, ak harfa na prekvapenie všetkých sama od seba zaspieva toto tajomstvo: „Dve uši ako kôň má Labraidh.“ Kráľ musí s pravdou von a už nikdy kvôli tomu nemusí byť zavraždený človek.

Na Ďalekom východe používajú skytskí veštci vŕbu k divinácii, tým, že „umiestnili niekoľko vŕbových prútikov na zem a mumlali svoje veštby zatiaľ čo jeden prútik po druhom zbierali.“ V Škótsku bola vŕba považovaná za symbol sily a harmónie. Olúpaný vŕbový prút slúžil Pánovi ostrovov („Lord of the Isles“) ako prút spravodlivosti. Bol držaný, aby „hovoril po práve a tiež pri uvedení do úradu Lord of the Isles. V tomto zvyku pokračovala väčšina náčelníkov klanov“. Vo svojej knihe Warriors and Guardian - Native Highland Trees („Boľovníci a strážcovia - domorodé stromy vysočiny“) hovoria Hugh Fife o lokálne odlišných „obradoch a zvykoch, ktoré prebúdzali vnútorné vlasťnosti [vrbového] stromu“.

Jedna kresťanská asociácia (smútočnej) vŕby so žiaľom a zarmútenosťou sa odvoláva na žalm 137: „Pri riekach babylonských, tam sme sedávali s plačom v spomienkach na Sijón. Svoje citry sme v tej krajine zavesili na [vŕby]...“ Pán tiež nariadil slávnosť tabernákli oslavovať s radosťou a s vŕbovými prútikmi a okrem toho nič v bytosti vŕby samotnej neodôvodňuje asociáciu so starosťou (okrem snáď tej, ktorú si človek uvedomí v procese liečenie). Je oveľa viac stromom neviazanej vitality a radosti, bývala jedným zo stromov, z ktorých boli brané „prúty života“. Staré ukrajinské požehnanie k „Vŕbovej nedeľu“ (májová nedeľa): Buď veľkým ako vŕba, A zdravým ako voda, A bohatým ako zem.

Vŕba inšpirácia, použitie a oheň

Prekvapivo sú všetky predmety, ktoré sú tradične vyrábané z vŕby, schránkami a nádobami. Duté telesá tu sú na to, aby prijímali, absorbovali a v symbolickom jazyku je práve toto archetypickou vlastnosťou ženského princípu. Pri keltskej harfe to je duté ozvučné teleso, ktoré do seba absorbuje (oplodňujúce) vibrovanie lineárnej (mužskej) struny, nechá ho v sebe rásť a splodí niečo nové: bohatý zvuk, ktorý sa šíri do okolia.

Vŕba bývala všade spájaná s Mesiacom a ženskou mocou. Vŕba žije v súzvuku s mesiacom - ak jaseň je slnečným lúčom, potom vŕba je mesačnou energiou, kvapkou rosy, vodnou nymfou, ktorá na seba vzala podobu stromu. Tak ako Mesiac svoje svetlo prijíma zo Slnka a potom ho zrkadlí, tak aj vŕba dáva prednosť tomu, aby stála pri vode, zastrešoala ju a prijímala svetlo odrážané odspodu, od vodnej hladiny. Vŕba dýcha zároveň s magnetickými cyklami Mesiaca a s odlivom a prílivom vodstiev Zeme. V tom spočíva jej rytmus... „a hudba.

Vŕba je matkou, je vyžarovaním jednej z troch sudičiek (norn), ktoré tkajú u Urdbrunnen, studnice Wyrdu. Tiež svojím potočným kvetom nás učí, aby sme sami tkali svoj osud namiesto toho, aby sme boli „obeťami“.

Báseň o vŕbe

Mesiacu vo vŕbe, vŕba v mesiaci
Ševel nám o miestach,
na ktorých sídliš
Zelenými perami láskaš
sa s vetrom
Daruj svetu rýchlo nový život
Zavlažuj ho svetlom a zvukom
A kúzlom ticha, po celý život
Ševel nám o potokoch, ktoré odmeňuješ
Mesiacu vo vŕbe
Vŕba pri mesiaci.

Odkazy, linky, súvisiace články

Mohli by vás zaujímať podobné články na tému jaseň, stromy, jaseňové lesy a pod., ktoré sme navštívili na webe, kedy sme sa venovali tomuto krásnemu a mohutnému stromu:

© na zdravie 2016