Tis obyčajný

Taxus baccata

Tis je stá­lo­ze­le­ný, husto rozvetvený ihličnatý strom, ktorý dosahuje výšku max 20 m alebo tvorí často kríkový porast, niekedy pestovaný ako živý plot. Kôra je sivohnedá až hnedá, šupinovitá, ihlice sú opadavé, vrch ihlice je lesklý tmavozelený, spodok žltozelený, vždyzelený, mrazuvzdorný. Ihličie s dvoma radmi, max. 30 mm dlhé, 2,5 mm široké, bez živicových kanálikov (nezapáchajú pri drvení). Dlhé odstávajúce konáre tvorí veľmi tvrdé a zároveň elastické drevo. Všetky časti rastliny, vrátane semien s výnimkou obalu červeného plodu obsahujú jed taxín, iba dužina plodov je netoxická. Rast za rok o jeden až tri centimetre.

Tis
Tis
Tis
  • Tis obyčajný - Taxus baccata
  • Tis červený - Taxus baccata
  • Tis japonský - Taxus cuspidata
  • Tis čínsky - Taxus chinensis

 

Tis (Taxus) je rod stálozelených ihličnatých stromov z čeľade tisovitých (Taxaceae). Názov: švajčiarsko. iche, ige, strhorňom. iwa, iha agsas. ich, ioch, stang. iw, eow, stsev. yr, stgerm. ivo, bret. iuin, veľš. ywen, dobytok. iubhar, ir. iŕ, stir. idhah.

Tis obyčajný je stálozelený, husto rozvetvený strom zaobleného až nepravidelného tvaru len vzácne veľkej výšky, ale často s mohutným kmeňom. Je možné ho stretávať rovnakou mierou v Ázii (Himaláje), Európe i Severnej Amerike. Tisu sa dobre darí na pôdach bohatých na živiny, najmä na vápenitých, avšak v konečnom dôsledku rastie na všetkých pôdach. Je to tieňomilný druh stromu; kritická situácia pre neho môže vzniknúť iba vtedy, ak je zrazu vystavený priamemu svetlu a musí sa prudko prispôsobovať novým podmienkam.

Tis obyčajný máva často viac kmeňov a má korunu z tmavého ihličia, ktoré silne kontrastuje so svetlo červenou kôrou a s jeseň ohnivo červenými obalmi semien. Mnohovrstvová kôra tisu sa odlupuje v pozdĺžnych šupinách a vytvára tak vzor červenohnedých tónov. Ihličky sú široké a skôr mäkké, nepichajú, špirálovito sa vinie okolo vzpriamených vetvičiek, ale ob riadok aj okolo horizontálnych. Sú trblietavo tmavo zelené na vrchnej a svetlo zelené na spodnej strane. Ako ihličky všetkých odrôd sú povoskované. Tis však neobsahuje žiadnu živicu; jeho drevo vôbec nemá živicové kanáliky. Všetky časti stromu sú silne jedovaté, obsahujú jedovatý alkaloid taxín, vyňatý je z toho iba plášť semien.

Tisy sú veľmi malé a izolovane stojace čeľade vnútri rodu krytosemenných. Zovňajškom sa síce určitým spôsobom podobajú ostatným ihličnatým stromom, v mnohých ohľadoch však medzi nimi existujú značné rozdiely, napríklad v tom, že namiesto šišiek majú jednotlivé semená s plášťami. Tis írsky alebo tis pyramidálny (Taxus baccata var. fastigiata) so svojim cyprusovitým výzorom je iba jedným variantom, ktorý bol medzi rokmi 1740-1760 objavený na svahoch Cuilcagh Mountain v írskom grófstve Fermanagh. Keďže sa všetci jeho potomkovia klíčiaci zo semien opäť vracajú k tvaru tisu červeného, môže byť pestovaný iba zo semenáčov.

Zatiaľ čo konifery spravidla bývajú jednodomé, tisy bývajú buď samčie alebo samičie, vyskytujú sa však aj niektoré obojpohlavné stromy. Samčie kvety sú malé a guľovité a sedia jednotlivo na spodnej strane pod ramenom listu, výhonku z minulého roku. Samičie sa nachádza na podobných miestach, sú to drobunké, zelené kvety, ktoré sa po opeľovaní nalievajú: tmavo olivovo zelené, tvrdé semeno je obklopené kalíškovitým plášťom (Arillus), ktorý je najskôr zelený, potom sa ale stáva dužinatým, slad­kým a žiarivo červeným.

Šišky Taxaceae členovia čeľade tisovitých a blízko príbuzné Cephalotaxaceae majú najviac modifikované šišky spomedzi všetkých ihličnanov. V ženskej šištičke je len jedna šupina s jediným jedovatým vajíčkom. Šupina sa vyvinie do jemného, ??jasne sfarbeného sladkého, šťavnatého, bobuľovitého arilu, ktorý čiastočne uzatvára smrtiace semeno. Samotné semeno je jedovaté. Celé „bobule“ so semenom zožerú vtáky, ktoré strávia šupiny bohaté na cukor a tvrdé semeno vynesú nepoškodené do trusu, čím sa semeno rozptýli ďaleko od materskej rastliny. Za túto službu tisu sú vtáky odmenené sladkou pochúťkou.

Plod sedí v malom kalíšku, ktorý pripomína kalíšek žaluďa. Semená sú roznášané mnohými druhmi vtákov, ktorí si s obľubou pochutnávajú na dužinatom a nejedovatom plášti semena. Tis je veľmi vitálny strom, jeho atmosíérická koncentrácia peľu patrí v Británii (k tým úplne najvyšším, napriek relatívnej vzácnosti stromu. Jeho kmeň dokáže po orezaní alebo poškodením búrkou ľahko vytvárať nové výhonky, ďalšou a veľmi účinnou formou rozmnožovania sú koreňové odnože.

Tis má dokonca ešte tretiu možnosť reprodukcie: zakorenenie výhonkov. Pri ňom vetva rastie (často po celé stáročia) v ústrety zemi, konečne sa jej dotkne a vyženie korene. Vlastným úmyslom je podopierať rozširujúce sa časti stromu, ale tento nový podzemok môže začať vyháňať vlastné výhonky a stať sa novým stromom. To sa deje prirodzene v rôznych smeroch, a tak sa stáva, že okolo materského stromu stojí kruh mladých stromov. Ľudia budú hovoriť o „mladých“ stromoch, ale v skutočnosti je to všetko jeden a ten istý strom a nie skupina rôznych stromov. Tento proces sa môže niekoľkokrát opakovať, čím sa jeden jediný strom môže postupne zmeniť na celý háj.

Obrázok o tomto procese si človek môže urobiť pri návšteve tisov pri Ormestome v East Lothian a v Newlands Corner v Surrey (Anglicko). Tisy rastú veľmi pomaly, ich drevo je vďaka tomu veľmi odolné a tvrdé (s krušpánom najtvrdšie drevo v Európe). Pomalý rast je prvým trikom tisu, pomocou ktorého dosahuje veľmi vysoký vek. Druhým trikom je enormná regeneračná sila, s ktorou sa aj po kompletnej strate koruny tis znovu obnoví. Zatiaľ čo jadrové drevo vo vnútri často pomaly hnije, tak strom po­kla­dá okolo starého mŕtveho dreva vrstvy nového rastu na vonkajšej strane, aby sa tak posilnil a chránil.

S rozpadom na vnútornej strane stromu udržuje krok rast kambia na vonkajšej strane, pri rýchlosti asi 2,5cm prírastku obvodu kmeňa za 25 rokov (priemer pri ostatných druhoch stromov našich lesov je 2,5cm za rok). Tis, ktorý vyzerá ako dutá, hnijúca ruina, dosahuje za normálnych okolností štádia, v ktorom začína tento proces sebaobnovovania. Tis môže znova vstať aj z úplného rozkladu. Neexistuje žiadny biologický dôvod na to, aby tis umrel, môže žiť prakticky večne.

Vedľajším účinkom týchto udalostí je to, že žiadny kúsok dreva starého tisu nie je taký starý ako celý strom, táto skutočnosť robí rádiokarbónové merania pre určenie staroby nemožnými. Keďže tu nemožno ani počítať letokruhy, býval vek tisov po dlhý čas určovaný úplne nesprávne. Ešte v 80. rokoch 20. storočia bol medzi botanikmi všeobecne rozšírený názor, že tis môže len veľmi obtiažne prekročiť vek 800 rokov. To sa však zmenilo po tom, čo sa do verejnej diskusie v roku 1988 dostali výsledky detailného pozorovania Allen Mederith (podporované Alanom Mitchellom, jedným z popredných expertov Anglicka na stromy, a veľmi známym britským botanikom Davidom Bellamym).

Napr. v Tandridge, Surrey, stojí jeden tis vo vzdialenosti asi 7,5 m od kostola, ktorý má anglosaské základy, V krypte je zreteľne vidieť, že sasskí stavitelia cez korene stromu položili kamennú klenbu. Tisy už nenaberajú na výške, keď dosiahnu plnú zrelosť, a ich korene na svojom obvode rastú obzvlášť pomaly. Tento objav nepotvrdzuje iba úctu, ktorú sasskí kresťania pred tým­to stro­mom mali, ale aj to, že tento strom bol už pred asi 1000 rokmi úplne vyrastený! Teraz sa jeho vek odhaduje na viac ako 2500 rokov.

Nové určovanie veku tisov v Anglicku bolo koordinované Conservation Foundation v Londýne, ktorá doteraz napočítala 413, tisov starších ako tisíc rokov. Úplný zoznam týchto tisov sa nachádza v: Chetan, The Sacred Yew. Mnohé z nich majú dokonca dvoj až trojnásobok tohto veku. Najstaršie stromy majú okolo 4 - 5.000 rokov a najstarším zo všetkých je tis vo Fortingallu (Tayside) v Škótsku, ktorého semená museli klíčiť pred asi 8000 rokmi v tundre vzniknutej po dobe ľadovej. Tento tis je s najväčšou pravdepodobnosťou najstarším stromom sveta. Široké uznanie tejto skutočnosti však na seba ešte dá chvíľku čakať, lebo nakladatelia a mnohí vedci spoliehajú dnes, ako aj skôr radšej na istotu a chcú sa spoliehať iba na „tvrdé fakty“ letokruhov, Preto oficiálne zostáva aj naďalej na prvom mieste Západnej borovice (Pinus longaeva) z juhozápadu Spojených štátov 4.800 rokov, nasledovaná mamutím stromom (sekvoj, redwood, Seguoia giganteum).

David Bellamy udáva hrubú orientáciu na odhadovanie veku tisov na základe obvodu ich kmeňa (vo výške 1,5 m nad zemou). Úplne mladé stromy svoj obvod kmeňa zväčšujú každý rok o asi 12 mm, 1000 ročné už iba o asi 3 mm za rok. V ešte vyššom veku sa táto hodnota ďalej zníži pod 1 mm ročne, pri samostatne stojacich stromoch však bolo namerané zastavenie rastu na dlhšiu dobu alebo dokonca znižovanie obvodu kmeňa.

Ale každý tis, ktorý je meraný a odhadovaný, môže byť dokonca ešte mnohonásobne starší, pretože korene rastúce nad zemou môžu rásť aj vo vnútri dutého kmeňa (z Anglicka je známych pätnásť prípadov tohto fenoménu), ktorý môže jedného dňa úplne zmiznúť. Viditeľný tis nie je možno zďaleka „prvým telom“ prastarého podzemku. Tisy nemusia umierať. Dĺžka ich života je skôr než botanickými zákonmi určovaná klimatickými zmenami, dobami ľadovými a geografickými udalosťami. Jeho neobvyklá schopnosť regenerácie z tisu robí jeden z najstarších a najúspešnejších druhov stromov. Najstaršie známe fosílie tisu sú staré 200 miliónov (Paleotaxus rediviva) a 140 miliónov rokov (Taxus jurassica), a Taxus grandis, starý takmer jeden milión rokov, je takmer nerozoznateľný od súčasného druhu. Zmiešané tisové lesy boli veľmi rozšírené v neolite a v dobe bronzovej a železnej.

List úspechu sa otočil až s nárastom ľudských aktivít. Nie, že by pomerne nízky počet bojovníkov doby železnej spotreboval príliš veľké množstvo tisov na svoje luky (prehistorické luky navyše nebývali vždy z tisového dreva). Ale silné a ohybné dlhé luky z tisového dreva zostali jednou z najdôležitejších zbraní aj v stredoveku s jeho neustále rastúcimi počtami obyvateľov, a v dôs­led­ku toho začal strašný pokles. Z dôvodu obrany národných záujmov anglický kráľ Edward v roku 1369 nariadil, že každý zdravý muž sa musí počas voľných dní cvičiť v streľbe z luku.

Aj u armád na európskom kontinente boli tisové luky veľmi obľúbené. V roku 1492 muselo Anglicko začať tisové luky dovážať a anglický Parlament nariadil, že každá obchodná loď, ktorá v anglickom prístave vykladala náklad, musela za každú tonu nákladu doviesť 4 tisové luky. Toto nariadenie znamenalo smrť nespočetných tisov na európskom kontinente, najmä v krajinách le­žia­cich v predhorí Álp. Potom, čo bolo za dobu iba piatich desaťročí z Bavorska a Rakúska odvezených 0,6 až 1 milión tisových lukov, nezostal v roku 1568 v Bavorsku jediný tis, ktorý by sa hodil na ich výrobu. Práve v tejto dobe anglická armáda rovnako prechádzala na strelné zbrane, ale pre populáciu tisov v predhorí Álp to už bolo príliš neskoro.

Na ochranu rastúcich stád dobytka v neustále hustejšie obývanej Európe boli zabité mnohé mladé výhonky tisov. A lesné pes­to­va­nie nových tisov nebolo kvôli pomalosti ich rastu vykonávané. Z týchto dôvodov sa takmer všetky dnes žijúce staré tisy na­chá­dza­jú v ochranných zónach okolo cintorínov. Ale ich ohrozenie ešte stále trvá. Medzi svetovými vojnami v Anglicku bolo viac ako tisíc tisov starších ako tisíc rokov. Odvtedy ich počet znížil na menej ako polovicu. Čiastočne v dôsledku búrok, ale väčšina z nich bola zbytočne vyrúbaná kvôli pekne upraveným cintorínom, pretože ľudia nevedia, že hnijúci tis s pôvabom rozpadnutej ruiny ešte len začína nový život. V Nemecku je tis chránený zákonom.

Tis na zdravie, liečenie, voda

Tis uchováva svoj nadbytočný dusík vo forme veľmi jedovatých alkaloidov. Každá časť stromu je jedovatá, ak odhliadneme červenú dužinu okolo jedovatého jadra. Tis je jedinou jedovatou koniferou v Európe. Niektoré divé zvieratá však tisy s obľubou stravujú, najmä srnci, ktorí sú alkaloidmi z tisov vzrušovaní. Ale pre domestikované zvieratá a ľudí sú tieto alkaloidy jedovaté, Vetvy tisov nanešťastie jedia radi kone, čo pre mnohých tisov tiež skončilo smrťou (pomsta sedliaka). 0,2-0,3 gramov ihličiek tisu na jeden kilogram telesnej hmotnosti je považované za už smrteľnú dávku pre kone, približne 1 gram na kilogram telesnej hmotnosti (alebo 3-5 jadier semien) pre človeka. Deti pod päť rokov sú ešte citlivejšie. Ihličky sú najjedovatejšou časťou tisu, najnižší obsah jedu sa v tise vyskytuje v máji, najväčší na jeseň a v januári. Alkaloid taxicantín vedie k búšeniu srdca a dýchacím ťažkostiam, a počas niekoľkých hodín k ochrnutiu, kóme a zástave srdca. Vyvoláva tiež kontrakcie maternice, preto býval v stredoveku používaný k zúfalým pokusom o potrat, ktoré často zabíjali aj samotnú matku. César referuje, že náčelník galského "ľudu tisu" si po porážke sám vzal život jedom z tisu. Niektorí ľudia okrem toho veria, že niektorí germánski a keltskí bojovníci svoje šípy otravovali taxicantínom. Gréci a Rimania tak robili bezpochyby.

Hovoríme však o predávkovaniach. V stopách môže byť srdcovým tonikom a napr. v Indii boli listy tisu používané ako žalúdočná medicína a pre antireumatické odvary. Aj pôvodní obyvatelia Severnej Ameriky poznajú tisovú medicínu, najmä ako pro­ti­zá­pa­lo­vé prostriedky. V západnej medicíne sa tis dočkal náhleho rešpektu z dôvodu liečby rakoviny. Medzi rokmi 1960 a 1981 bolo na substancie brzdiace rakovinové bujnenie skúmaných vyše 114 000 rastlinných extraktov a viac ako 16 000 zvieracích extraktov. Iba jeden jediný extrakt bol uznaný súčasne ako bezpečným, tak aj účinným: taxol z tisu. Pokusy ukazovali sľubné výsledky, najmä pri rakovine vaječníkov, pŕs, pľúc a čriev. Od roku 1988 sa skokom zvyšovalo rešpektovanie a dopyt po severoamerickom pacifickom tise. Avšak taxol sa v ňom nachádza iba nepatrných množstvách, a liečba jedného jediného pacienta stojí život šiestich tisov za každý rok liečby. V Kalifornii vznikli obrovské škôlky a našťastie sa zdá, že tu nastúpi syntetická výroba taxolu skôr, ako farmaceutický priemysel „zabije sliepku, ktorá znáša zlaté vajcia“.

Tis tradície, povesti, mytológia

Tis mal pre človeka od pradávna veľký spirituálny význam. Mnohé kresťanské cintoríny sa nachádzajú na podstatne starších kultových miestach a mnohé germánske a keltské posvätné miesta siahajú ešte viac späť do minulosti: do doby bronzovej alebo dokonca do mladšej doby kamennej. Mnohé z týchto posvätných miest boli mohylami vo vnútri kruhovitých ohradení a ešte stále je veľké množstvo starých anglických a waleských cintorínov buď pahorkovito zdvihnuté (ako mohyla), alebo má okrúhly tvar alebo oboje (napr. Llannelly a Discoed). Kostol v Llanfihangel-nant-Melan vo Walese je ešte stále obstúpený kruhom vysokých tisov (starých okolo 1800 rokov), niektoré iné majú aspoň zvyšky takýchto kruhov. Dokonca slová pre „kostol“ angl. kostol, stsev. kirkja, stsas. kika, sú príbuzné s tými pre „kruh“: angl. circle, stvelš. circhinn, cyrchyn, striebra. guerchom, lat. circus, skrátene circ, fin. käri, keri; ďalej ir. cruach, „mohyla, pahorok“, eskimácka kerka, „stred“.

Tisy s obvodom kmeňa väčším ako 6,6 m sú vždy staršie ako kamenné kostoly vedľa nich. V Anglicku to bola normandská invázia (10. storočie), ktorá doviezla pravouhlé cintoríny, v niektorých z nich sa tisy vysádzali do ich štyroch rohov.

Tisy boli posvätnými centrami kmeňových oblastí (axis mundi). Fortingall (kde stojí najstarší tis) leží nielen blízko geografického stredu Škótska, ale je tiež archeologickým miestom s tumulom z doby bronzovej, známym ako Carn nam Marbh, „Pahorok mŕtvych“. Niet pochýb o tom, že tisy boli na posvätných miestach ľuďmi vysádzané úmyselne. Fortingall, a takmer všetky tisy staršie ako 4000 rokov, stoja na severe kruhovitých zariadení. Z nám neznámych dôvodov chceli ľudia megalitickej kultúry, ktorí vybudovali Newgrange, Stonehenge a Avebury, mať tisy na severe svojich mohyl. Pred 3500 až 3000 rokmi sa orientácia tisov zmenila na os východ-západ naprieč centrom tumulu, čo zostalo charakteristickým aj pre keltské zariadenia. Keď do Británie prišli Anglosasovia, pestovali na posvätných miestach aj tisy, ale hlavne na juhu.

Najstarším, ľudskou rukou opracovaným dreveným artefaktom, je tisový oštep, ktorý bol nájdený pri Clactone, Essex (Anglicko). Bol datovaný na približne 150 000 rokov pred n. l. Ďalší tisový oštep, o asi 60 000 rokov mladší, sa našiel v Dolnom Sasku medzi rebrami mastodonta. Najstarší anglický tisový luk (2600 pred n. I.) sa našiel na pláni pri Sommersete, a „Otzi“ z taliansko-ne­mec­kej hranice mal dlhý tisový luk s dĺžkou 1,8 m, hoci on sám bol vysoký iba 1,57 m Hoci nám žiadny z týchto nálezov nie môže poskytnúť informáciu o duchovnom význame stromu, ukazuje mytické zjavenie severského Ullra, božského lukostrelca, ktorý žije v „údolí tisu“, nepochybne na to, že zbrane ako lúk mali tiež spirituálnu dimenziu.

Najstaršie stromy v UK

Vek, pohlavie, obvod, pozícia voči cintorínu-kotolu: 1., Fortingall 8000 r. m. 17,06 m SZ; 2., Discoed 5000 r. m. 11,28 m S; 3., Llangernyw 5000 r. m. S; 4., Bettws Newyd 4000 r. ž. 10,05 m S; 5., Crowhurst 4000 r. m. 9,75 m SV; 6., Linton 4000 r. ž. 10,05 m SZ; 7., Tisbury 4000 r. m, 9,45 m S; 8., Defynnog 3500 r. ž. 12,19 m S.

Všetky germánske skupiny mali mnoho zvykov, v ktorých hral rolu tis. Bola mu venovaná jedna runa, čo je pocta, ktorá bola preukázaná inak iba breze. Anglo-fríska runová abeceda (Fuhark) s 33 runami však mala tiež jednu runu pre dub a jednu pre jaseň.

Jej runa, Berkana, je runou narodenia a živiacej matky. Iwaz alebo Eiwaz, runa tisu, je trinásta a je všeobecne chápaná ako symbol pre smrť a znovuzrodenie - čo sa veľmi hodí na strom mohyľ. Mladší futhark má pre tis dokonca ešte druhý znak: Yr (obrátená runa algiz, ktorý znázorňuje korene stromu života. Tis je nazývaný vetrgronster vida, „v zime najzelenší zo stromov“, a je ovládaný Ullrom, „lukovým asom“, boga ás. Teraz je zrejmé, že jeho lúk je runou Ur, ktorá má tvar materského pahorku o zimnom slnovrate.

Robert Graves mal tak pravdu, keď tis intuitívne priradil zimnému slnovratu. A Wirth priradil tis juhu (Yr) a ešte viac severu (ako Ihwaz) - desaťročia predtým, ako bol objavený skutočný vek britských cintorínskych tisov. Grimm vyzdvihuje vzťah germánskej oslavy Julu (severských vianoc, sviatok zimného slnovratu; isl. Jae, agsas. geôl) ako mesiace zimného slnovratu s lat. Julus, Julius ako mesiace letného slnovratu. Každý zo slnovratov môže byť braný ako os, okolo ktorej sa otáča Slnko, a skutočne je možný etymologický pôvod slova pre júl (ním. Jul) nájsť v starom pojme hjae, „koleso“, Anglosasovia nazývali celý mesiac december niekedy aera geola, „pred Julom“, a január aftera geola, po Jule“. V islandskom ľudovom zvyku začína rok o noci Julu, podľa ktorej návratu sa začína tiež vek ľudí, Stará „pohanská“ oslava zimného slnovratu trvala trinásť dní a bola to oslava plná radosti. (Všimni si vzťah slov pre tis a Jul: ang. yew a yule, agsas. eów a geôl, s hjó, „koleso“.)

Pri vykopávkach boli nájdené rôzne amulety z tisového dreva, najmä vo Frísku, kde klíma umožňovala zachovanie dreva. Jeden pochádza zo 7. storočia a nesie runový nápis: „Nos vždy svoj tis! Obsahuje silu!“. Iným kusom je tisová palica z Westeremden, Griningen s nápisom v anglosaskom mladšom futharku, zaprisahaním na upokojenie morských vĺn.

Yggdrasil, známy strom sveta Germánov, je tisom a nie jaseňom. Staroseverský výraz barrasker znamená „ihličnatý jaseň“ a tak je označovaný ako stálozelený. Jaseň nemá ihličie a ani nie je stálozelený a ani nie je známy zvláštnou dĺžkou života. Odin, prototyp posvätného vedenia hľadajúceho šamana, ktorý za neho dokonca obetuje jedno oko, je úzko spojený so stromom života. „Odinova socha“ (zrejme obetný dar vode) bola nájdená v Anglicku a je z tisového dreva. Skutočnosť, že pochádza z 11. predkresťanského storočia, je viac ako podivuhodná, lebo o tak skorej germánskej invázii na Britské ostrovy nie je nič známe. Uctievanie preodinského, jednookého šamana bude asi oveľa starší, než sa doteraz predpokladalo. Tak či tak, nápoj z miazgy stromu života je nápojom z mytického kotla inšpirácie.

Tisová runa, ako zdôrazňuje Nigel Pennick, má tvar závesu na hrnce, na ktorom nad ohniskom visí kotol, v ktorom sa „varí“ život (porov. aj staroruské vzývanie bazy). Keďže tis drží pokope svety, bolo jeho tvrdé drevo vhodné aj na to, aby sa z neho robili klince pre vikingské lode.

Zdá sa, že vysoké postavenie tisu je spoločným indoeurópskym dedičstvom. Jeden staroindický názov pre tis znie Deodaru a znamená „strom boha“ alebo „božský strom“ (dnes používané pre céder himalájsky, Cedrus deodara). Tradičná farba pre Bindhi, malý čierny bod na čele mnohých hinduistov, bývala pôvodne robená z práškovanej kôry tisu. Ozmačuje „tretie oko“, energetický bod, stimulujúci vyššie vnímanie a múdrosť. Musí byť prenechané budúcim výskumom, aby preukázali, či existuje súvislosť medzi tisom a legendárnou sómou indických tradovaní, „nápojom bohov“. Je dobre možné, že indickí mudrci dôb dávno minulých z alkaloidov tohto stromu vedeli variť vedomie meniace „čarovný nápoj“.

Aj v starej keltskej kultúre bol tis asociovaný s vyšším rozumom a múdrosťou jeho drevo všeobecne používaným materiálom na vyrezávanie rum ogamu, znakov „stromovej abecedy“. Škótsky druidi používali tisové palice so zárezmi alebo znakmi ogamu na to, aby zaznamenávali mesačné fázy alebo tradičné zákony, Írske slovo pre lososa, (losos múdrosti, pozri „lieska“) je eo, rovnaké ako pre tis.

Päť posvätných stromov Írska, z ktorých každý z nich bol osou sveta (axis mundi) pre svoj kmeň, vyrástlo z bobúľ jednej jedinej vetvy, tá mohla byť vzatá iba z tisu. Ústredný význam tisu pre keltské Írsko, „ostrov tisov“ je zrejmý v tradovaní o Danu, veľkej matke bohov, a jej potomkoch. Danu (tiež Dana, Aine, Ana alebo Anu) bola matkou predkov ich kmeňa, Tuatha de Danaan. Porodila troch synov, ktorí boli tisy, bola pestúnkou „bohov“ a dcérou Dadga, „dobrého boha“ osobne. Ten bol zase úzko spätý s kúzelným kotlom. Pár Danuiných „materských pahorkov“ je Paps of Anu, dvoma pahorkami v grófstve Kerry.

Ale dôležitejšie pre náš výskum je Cnoc Aine v Munsteri, hora, ktorá je zasvätená Danu a ktorá zastrešuje mytický pôvod írskych kráľov. Zo 4 pahorkov na jej vrchole patrí jeden samotnej Danu a ostatné jej synom, volajúcich sa Uainide a Eogabal (posledná je v niektorých povestiach jej otec) a jej bratu Fer hl. Ich mená znamenajú „zelené lístie tisu“, rozvetvenie tisu“ a „tisový muž“. Na základe svojej rodiny z tisov je možné predpokladať, že sama Danu bola považovaná za tis. Keltskí prisťahovalci Danuinu tisovú rodlinu rešpektovali ako prvú rasu „ostrova tisov“.

Rod kráľov, ktorí grófstva Munster vládli v 7.-10. storočia, sa nazýval Eoganacht a svoje politické oprávnenie pre svoju vládu zrejme získal svojou asociáciou s tisom. Írsky príbeh The Yew Tree of the Disputing Sons („Tis hádajúcich sa synov“, kniha Dindslenchas) rozpráva, ako smrteľný hrdina Ailill a jeho synovia nerozvážne nechali svoje kone pásť v oblasti Sidhe („víl“ tisový háj?). V kvôli tomu prepuknutom spore sú zabití Egabul a Aine („vidlica v tise“ a sama Danu). Preživší Fer hl sa rozhodne ľuďom udeliť lekciu a vytvorí tis neprekonateľné krásy. Vznešený výzor zločinca natoľko očarí, že sa kvôli jeho vlastníctvu znepriatelí a nakoniec sa navzájom zabijú. Je zrejmé, že táto rodina dieťa tisu, ktoré len tak „vytvoria“ tis, je dryádami nejakého prastarého tisového hája.

Mugna, mojej sestry syn
prekrásneho lesa,
Boh ho stvoril pred
dlhou dobou,
Strom, požehnaný
rôznymi kvalitami
S tromi druhmi plodov.

„Mag Mugna“

Poetický jazyk bardov bobule tisov často označuje buď ako „orechy“ (zelené, tvrdé plody), „žalude“ (pretože sedia v malých pohárikoch) alebo „jablká“ (predtým tak bývali často nazývané všetky červené plody). To však medzi mytológmi spôsobilo množstvo zmätkov. Hoci Avalon je nepochybne formou od afallen, „jablko“, ovocné záhrady nebývali jedinými kúzelnými stromami starej Glastonbury. *

Keltsky tan znamená „červený oheň“, tann znamená „posvätný strom“ (pôvodne tis, „červený strom“) a glas „(vždy)zelený“, Glastonbury je pomenované podľa (vždy)zeleného stromu a skutočne bol pri vykopávkach u slávneho liečivého prameňa v hĺbke 3,6 m objavený veľký podzemok tisu. Nech už bola úloha jabloní v Glastonbury akákoľvek - posledná cesta kráľa Artuša je nemysliteľná bez toho, aby sa na nej v nejakej podobe nepodieľal tis.

Mnohí írski kresťanskí svätí začínali svoju púť ako misionári tým, že kázali pod posvätnými tisami alebo dokonca bývali v dutých stromoch. V stredovekých keltských príbehoch sa tis často zjavuje v spojení s milencami. Kráľ Conchubar skúša oddeliť hroby Deirdre a Naoisa tisovými tyčami, ale tie vyrastú vo stromy, prepletú svoje vetvy a spájajú milenca dokonca aj v smrti. Po­dob­ným spôsobom sú Tristan a Isolda pochovaní na oboch stranách kaplnky, ale tisy nad ich hrobmi sa nakoniec vrúcne prepletú nad strechou budovy. Nespočetné zvyky a príbehy z kresťanskej éry hovoria o tise ako o cintorínskom strome keltského západu. Napríklad vo Walese je považovaný za „nežného strážcu mŕtvych“.

Tis inšpirácia, použitie a oheň

Megalitické posvätné miesta ako Stonehenge v nás neprestávajú vyvolávať údiv nad tým, ako staré môžu niektoré veci byť. Tak­mer všetky „prehistorické“ posvätné miesta sú z kameňa, ale niektoré tisy sú ŽIVÉ bytosti porovnateľného veku. Strom vo Wales Dioscede, bol už o päťsto rokov starší, keď boli okolo neho prepravované prvé kamene z pohoria Presceli do Stonehenge a tento strom ešte stále žije! Staroba tisu je väčšia ako doba trvania celej historickej éry, my smrteľníci iba ťaháme okolo ako krátkozraký hmyz.

Porozumieme viac dôležitosti tisu pre ľudí minulosti, keď lepšie podchytíme význam týchto starých mohýl. Neboli to cintoríny v dnešnom zmysle. Pred príchodom kresťanstva nebola smrť ničím definitívnym, ale iba „jedným prechodom v dlhej šnúre životov. Pre našich predkov „nebola hranica medzi svetom mŕtvych a svetom živých skutočná. Mŕtvi pokračovali dlhšie ako neviditeľní a boli prítomní pri všetkých dôležitých príležitostiach“. Aby sa mŕtvi pozvali na obrad, išli živí k mohyle, ktorá bola miestom stretávania sa medzi svetmi. V posvätnom kruhu sú smrť a život jedným a tým istým, pretože smrť je iba súčasťou nepretržitého života, príroda to predvádza všade. Tis je stromom jednoty smrti a života, presahuje platnosť tohto iluzórneho protikladu. Až s potlačením hlbšieho porozumenia tohto hlbšieho chápania smrti v západnej spoločnosti vznikol onen pokrivený obraz tisu ako „stromu smrti“, ale tis fyziologicky praktizuje znovuzrodenie a keď už musí dostať nejakú nálepku, potom najskôr „strom života“.

Rovnako ako v staroírskom stromokruhu môžu byť stromy každého regiónu sveta chápané ako posvätný kruh vznešených duchov, z ktorých každý vytvára neobyčajné fyzické i duševné dary okolitej prírode rovnako ako ľudstvu. Nám ponúka ochranu, vedenie a odpočinok pre všetky aspekty a fázy ľudského života. V miernych klimatických zónach môže byť za náboj tohto kola (stromokruhu) považovaný dub, vibrujúci kanál, ktorým do fyzického sveta prúdi duchovno. Tis však nie je súčasťou tohto kola, je všetkým tým, čo ho obklopuje!

Tvojím sprievodcom smrti môže byť matka bazy, ale nakoniec ťa odovzdá do ríše mimo času a táto energia sa na Zemi vyjadruje vo forme tisu. Tis je večnosťou. Skutočný pojem pre „večnosť“ (nem. „Ewigkeit“), sthornom. ewa, ewi, je odvodený od prastarého slovného kmeňa názvu pre „tis“ (nem. „Eibe“): iwe, iwa (nie naopak ľudia staršej doby kamennej najskôr poznali a pozorovali tis a až potom začali rozvíjať duševné koncepty o čase a večnosti“). Všetky keltské mená tohto stromu spočívajú na význame hlásky i (napr. stir. idho), rovnako ako anglosaská, ktorá sa dialekticky mení medzi ie, eo, y a io. Sthorňom. eo, io znamená „vždy“, stir. eo znamená „tis“.

Starý zákon (Ezechiel) hovorí, že strom života a všetky stromy z raja s nami ľuďmi zostúpili do priepasti (materiálne skutočnosti). Stromy raja sa prejavujú ako stromy akéhokoľvek regionálneho „stromokruhu“ a strom života a poznania na seba berie podobu tisu.

Vo večnosti žije anjel tisu. Ako aj ostatní praduchovia rastlinstva sa stelesňuje vo veľkom počte fyzických prejavov, ktoré všetky sú súčasťou určitého druhu skupinového ducha. A ako aj pre ostatné druhy stromov, je potrebné približne tisíce rokov na to, aby jednotlivá dryáda rozvinula bližšie určenú individualitu. Väčšina druhov na to žije príliš krátko, hrajú sa s touto časťou cesty evolúcie, ale tis žije ďalej. Prastaé tisy sú obývané mocnými a veľmi vedomými bytosťami. Boli duchovnou pestúnkou nášho príchodu ma túto planétu. V liečbe zvukom (všeobecne pri rozprávaní či spievaní) je zvuk tým, ktorý v hlave vibruje zo všetkých zvukov najsilnejšie. Slová pre tis a sebavedomie preto stoja tesne vedľa seba: nemecky ich („ja“), angl. Aj, agsas. ih, ic, sthornom. ihha; je príbuzné s „Eibe“ („tis“), agsas. ih, iw, ów, sthornom iwa, strhornom. iwe, kelt. yewar, stir. eo, ir. iubhar). Anglosaský čarodejník mal identické slovo pre „ja“ a „tis“ - porov. názov stromu sveta Ygg-drasil.

Po krátkej chvíli v živote tisu (asi jedno tisícročie) im nebolo počúvané a teraz znovu nás volajú. Lebo ich prežitie je úzko pre­ple­tené s naším. Plnia jedinečnú úlohu pre celú planétu, spôsobom, ktorý sme ešte ani nezačali chápať. Avšak ak nepoznáme prečo tu sú, tak tu ani my už veľmi dlho nebudeme.

Aby si mohol osobne s tisom pracovať, musíš byť pripravený na to, že budeš zavedený na dno svojej duše. Musíš byť pripravený obetovať sa, cítiť všetku svoju lásku bez toho, aby si z toho mal strach. Choď k stromu. Približuj sa k nemu vyslovene pomaly. Predstav si časové meradlo stromu, dni a noci sú jeho nádychy, roky jeho hodinami. Aby si mohol vnímať vedomie stromu, musíš upokojiť a spomaliť svoje myslenie. Byť prázdny a pripravený prijímať, to je to celé tajomstvo. Tisy na nás čakajú, sú pri­pra­vené. Keď už je duševný kontakt naviazaný, sú neuveriteľne rýchli a duchaplní, neočakávaj že malý rozhovor s nimi musí hneď trvať celé storočie. Ale najskôr sa musíme stať pánmi nášho vlastného myslenia, to je tá najťažšia časť!

Ponoriť sa do tisu je ako skočiť do oceánu. Nechať sa nadnášať večnými vodami mieru. Na ktorých sa však môžeš nadnášať iba vtedy, ak sa úplne oddáš - zbavíš sa svojich strachov, nebudeš už vznášať žiadne požiadavky na svoje plány, na svoju budúcnosť, ani na svoj život. V tvojej prvej skutočnej iniciácii s tisom stretneš svoju smrť, bude od teba požadovať, aby si sa vzdal všetkého na čom záleží, aby si to položil na oltár lásky.

Stretnutie s Tisom a hľadanie vízie

Z osobného denníka (august 1997). Celý deň som sa pripravoval na to, že strávim noc s tisom, teraz som teda prišiel. Trikrát predtým som tu už bol, ale ešte stále moje srdce vynechá úder, keď zbadám tento prekrásny strom: odetý do zelených tónov, a iba onen masívny kmeň a silné vetvy odhaľujú niečo z jeho vysokého veku. Zotrvávam na najvyššom z niekoľkých mála stupienkov, ktoré vedú k cintorínu. Je neskoré popoludnie a ja som sám pod holým nebom. Môžem sa pohybovať ako chcem - sledovať iba svoj vnútorný hlas bez toho, aby som musel ustupovať na stranu ďalším návštevníkom alebo robiť ako že som „normálny“. Na chvíľku nerobím nič iné, než že do seba nasávam ono miesto: malý kostolík za stromom, staré zvetrané náhrobné kamene a celú tú atmosféru, ktorá je úplne vyplnená prastarým tisom a jeho o niečo mladšou sestričkou (sú to samičie stromy).

Pomaly sa pohybujem. Potom, čo som ono miesto preskúmal pohybom, sa spúšťam na trávnik, niekoľko krokov mimo aury stromu. Za sebou batožina na noc, sedím na ovčej kožušine, ktorú som priniesol so sebou, a pozorujem strom. Štyri­ti­sí­ce rokov! Ako sa to dá pochopiť? Môže mať niečo, čo mu môžem dať, pre takú ohromnú bytosť vôbec nejakú cenu? Hoci sa nachádzam v polovici svojich tridsiatych rokov, tak som sa ešte nikdy necítil tak mladým a pochabým. Na okamih nemôžem robiť nič iné ako skúsiť ísť do meditačného stavu vedomia, čím hlbšie, tým lepšie. Dnes zo seba skúsim vydať to najlepšie. Teraz to je! Pozorujem strom svojim srdcom: „Milujem Ťa!“ (v angličtine „I love yew!“ (Milujem tis“), narážka na „I love you“ („Milujem Ťa“) ). Potom zatváram oči...

Približne po dvoch hodinách, tipujem podľa polohy slnka, sa stále ešte namáham. Skutočne sa už cítim veľmi mierny a pokojný, staré tisy majú vždy nanajvýš ukľudňujúci účinok na môjho ducha. Ale ja chcem ísť ešte hlbšie! Dať zo seba to najlepšie. Moja kontemplácia je teraz tak hlboko, že už nie je žiadny rozdiel medzi tým, či mám oči otvorené alebo zatvorené - začínam vyvíjať zmysel pre svoje číre bytie a pre bytie tisu a bytia ostatných bytostí okolo nás. „Milujem tis!“, je myšlienka, ktorou sa neodvážim vyslať: „Kto si? Prečo si tu? Kto Ťa zasadil?“ zadržujem ju v sebe, pretože sa cítim byť nehodný toho, aby som túto prastarú múdru bytosť obťažoval tým, že by vo svojich spomienkach mala prechádzať späť po celé tisícročia. Rozhodnem sa na ďalšiu chvíľu sa vrátiť k vnútornému mieru a - zrazu - zrazu je tu! On je tým dobromyseľným, širokým úsmevom, ktorý som už asi pol hodiny cítil okolo seba. Chybne som ho považoval za svoj vlastný pocit blaha, ale teraz dokážem rozlíšiť, ktorá časť patrí ku mne a ktorá k nemu. Hovorí bez slov, ale rozumiem mu. Cítim, že už dlhú chvíľu bol svedkom mojich vnútorných snažení.

A cítim jeho radosť z toho, že som sa v jeho prítomnosti začal cítiť v bezpečí. Usmievam sa naspäť. Prirodzene môžem položiť akúkoľvek otázku, ktorá ma napadne, on všetky tie otázky beztak pozná. Jeho mlčanlivé odpovede prichádzajú bezprostredne.
„Bol si naozaj zasadený ľuďmi megali tickej kultúry a prečo na severe?“
„Bol som zasadený medzi Severku a centrum obradného pahorku, aby som energie, ktoré prichádzajú zo severu, odvádzal k svätyni. Obradný kruh s týmito silami pracoval a potom ich vysielal pre blaho celej zeme.“
„Prečo vysádzali ľudia doby bronzovej a Keltovej tisy na východe a na západe tú mulov?“
„Ty vieš prečo. Uctievali Východ za východ hviezd, mesiace, slnko a za inšpiráciu. A ich predkovia prišli z východu. Zatiaľ čo sa ich život pohyboval smerom na západ, do Tir na Nog, krajiny večnej mladosti. Neboli v rozpore s láskou svojich predkov k Severu, jednoducho využívali iné formy energie.“
„A prečo Sasovia na juhu?“
„V ich dobe krajina veľmi trpela pod vojnami. Niektoré jemnejšie úrovne prírody, rovnako ako ľudská spoločnosť, sa nachádzali v chaose. Mnohé muselo byť zase uvedené v rovnováhu. Ťažisko na juhu svätyne doplnilo kruh. Skutočne boli na mnohých miestach pestované aj kruhy z tisov.“

Potrebujem malú pauzu. Je to skutočné? Odpovede dávajú zmysel. Nečítal som niekde, že druhí Polárci prikladali neobyčajný význam? V čínskom taoizme nepochybne zaujíma kľúčovú pozíciu. Hovorí sa, že energia, ktoré k zemi vysielajú nebeské telesá, pôvodne pochádza z druhej strany Polárky, ktorá je určitým druhom brány. A nakoniec je na ňu zameraná zemská os. Tak či tak, intelektuálneho spracovávania už bolo dosť, nechcem prerušiť tento prekrásny kontakt myslením. Keďže tieto odpovede vy­chá­dzajú z pocitu spomienky tisu, že pahorky ako tento kedysi starostlivým a zodpovedným spôsobom slúžili krajine, vyššiemu celku. Vnímam tento dojem ešte nejakú chvíľu, potom je čas ísť do „postele“.

Po večeri z jedinej, obradnej bobule tisu som privítaný, aby som si svoje lôžko z ovčej kožušiny a spacieho vaku rozložil v dutom kmeni, vnútorný priestor je oválny a dostatočne veľký, aby som si mohol pohodlne ľahnúť vedľa silného nadzemského koreňa ktorý presne uprostred mizne do zeme, sám už hrdým stromom približne tristo rokov. Nie, že by som o tejto noci toho chcel veľmi veľa naspať, ale môj chrbát jednoducho potrebuje chvíľku odpočinku, nechcel by som sa rozptyľovať svalovými bolesťami, nie som predsa na zenovom seminári. Hupsem do spacieho vaku, práve vtedy, keď sa večerný súmrak prehupne do tmy. Často je na začiatku súmraku okamih, kedy sa všetka zamestnanosť vo vzduchu letného popoludnia na moment zastaví. A existuje podobný okamih ku koncu súmraku, kedy sa atmosféra ešte raz zmení, v niečo, čo je nové a neznáme: v noc. V tejto dobe často cítim bytosti, ktoré vychádzajú z húštia kríkov. Nebolo pre mňa vždy ľahké, aby som ako dieťa spal sám v izbe o tých večeroch, keď som cítil, že práve nie som úplne sám. To mi prinieslo určitý strach z tmy, hoci viem, že mi nič nemôže uškodiť, ak nechcem.

A tu sa opäť nachádzam v tme, sám, uprostred zapadnutého dedinského cintorína. Sám? Krátko po vypuknutí noci sa tis prebúdza k ešte ďalšiemu druhu života: nespočetné slabé zvuky znejú z dutého kmeňa zo všetkých strán. Sú spôsobované iba pôsobením zmien teplôt na starý kmeň alebo hmyzom, ktorý podporuje tlenie dreva. So zvukom suchej ihličky niečo dopadá na môj spacák. Zmetám to rukou dole, zľaknem sa - necítil som na tejto „ihličke“ šteklijúce nožičky? Ale nie! Koľko lienok pivničných, nežiaduceho hmyzu a pavúkov na mňa dnes v noci ešte napadá? Zachytí sa mi vo vlasoch? Pokryjú ma svojím tkanivom? Nájdu mi dokonca do ucha? „Psst!“, povie tis „Si v bezpečí!“ zhlboka sa nadýchnem. Aká to fantastická príležitosť sa cvičiť v prekonávaní svojich strachov!

Áno, som v bezpečí, to viem. Opäť sa ponorím do hlbokého mora mieru, ktoré strom okolo seba šíri. V skutočnosti som sa ešte nikdy necítil tak v bezpečí. Viac a viac ma napĺňa najhlbší mier. Strieda sa s láskou. Ležím na chrbte a meditujem v hlbokej komunikácii so stromom. Niekedy sa otvorom v kmeni pozriem na cintorín, slabý svit mesiaca ležiaceho na krivých náhrobných kameňoch, a na jemný náznak hmly medzi nimi. Zreteľne pociťujem svoj strach a pocit zraniteľnosti, ale nechám ich vonku a nepoddám sa im. Avšak raz stratím pocit mieru a vyplávam na vlne strachu a za dobu jedného nadýchnutia na mňa zhora opäť niečo spadne: plesk! Presne doprostred môjho čela! Najskôr sa strašne zľaknem, ale potom sa usmejem súčasne s tisom.

SOM na zenovom seminári. A ako ťa zenový majster bije palicou, ak tvoja koncentrácia pri meditácii nie je stopercentná, tak nado mnou bdie tis. Zakaždým, keď s ním stratím kontakt a uchádzam preč, tak na mňa spustí túto „ihličku“ (nech už to je čokoľvek). Stane sa to ešte dvakrát, zakaždým úplne presne doprostred môjho čela. Je to neuveriteľné. Polovica noci ubehne v požehnaní, potom sa môj učiteľ a ja uznesieme, že by som mal trochu spať.

V skorých ranných hodinách idem vo sne tunelom, ktorý vychádza z dutého tisu. Ako pod časovou lupou sa drevené steny posúvajú okolo mňa a každý detail na ich povrchu, a každá vypuklina, každá štrbinka žiari rôznymi farbami, svieti a vibruje, a láska prúdi z každého póru posvätného tunela. Viem, že vedie k zasväteniu do mystérií zeme…

A ďalej sa nedostanem. Precitnem vo vnútri tisu, ktorý sa mi stal tak milým. Vypuká svitania. Cítim sa maximálne osviežený a oddýchnutý, a veľmi šťastný zo všetkého, čo sa od môjho príchodu sem prihodilo. Ale čo to má čo dočinenia s tou bolesťou? Zrazu som upozornený na strastiplnú bolesť vo mne. Z čistého neba som premožený nepredstaviteľným žiaľom a bolesťou. Moje telo sa krúti pod utrpením mojej duše. Vlna ľútosti si preráža cestu k srdcervúcemu výkriku, ktorý prechádza do kňučania - ale nie je to môj hlas! Patrí žene, ktorú nepoznám a predsa jej som, rovnako tak silno, ako som vždy veril tomu, že som sám sebou. Som si vedomý jej myšlienok... jej tela... ležím v studenej, vlhkej podzemnej pivnici. Horko plače, zo starosti, čo sa to teraz so zemou, so Zemou bude diať. Ach táto krajina! Ja som jednou z vyvolených strážok, nechcem ju opustiť! Všetky tie spáleniny a iné rany môjho rozodreného tela, pálčivé búšenie z mojej ľavej nohy, z ktorej odsekli palec tieto telesné bolesti sa strácajú v záplave jedinej starosti: čo sa stane s posvätnými stromami až ja nebudem, kto bude túto svätyňu strážiť po mne, teraz, keď prišli tí, ktorí vládnu nášilím. Zajtra ma zaživa upáli. Nie strach, iba divoké odhodlanie: Ja sa vrátim, aby som dokončila svoju prácu! Ale čo sa týka súčasnosti, tak som prehrala, všetko som prehrala.

Nová vlna starostí otrasie mojim telom, tak ťažko, že sa prebudím so slzami v očiach. Zmätene sa rozhliadam okolo seba a spoznávam teplú starú vŕbu okolo seba a nad sebou. Zase vlastné - zdravé - telo muža. „Dobré ráno tisia! A ďakujem Ti za všetko!“, zašepkal som. A zatiaľ čo žiariaca deva tisu klíma a usmieva sa, začujem ešte raz rozhodnutý hlas umierajúcej ženy vo svojej hlave: ja sa vrátim, a budem opäť bojovať za posvätné stromy!

Ráno je tu, veľa vrabcov a iných vtákov prilieta na raňajky. Krásny drozd pristáva na konári asi päť metrov nado mnou. Bez hnutia ležím vo svojom spacom vaku, ako veľký červ na ich jedálenskom stole. Pozoruje ma trochu podozrievavo. Skúšam mu v myšlienkach povedať, že nemám v pláne nič zlé. Pochopia, čo sa tu túto noc odohralo? Zrazu vyletí nahor, preletí na inú blízku vetvu uloviac jednu bobuľu a silným máchnutím hlavy do boku ju mrští ku mne. Zasiahne ma tvrdo a pritom jemne - presne doprostred môjho čela.

Morfológia

  • Čeľaď: tisovité (Taxaceae)
  • Rod: Tis (Taxus)
  • Druh: Tis obyčajný (Taxus bacata L.)


1, Habitus - (habitus je typický charakteristický vzhľad dreviny - tvar kmeňa a koruny, spôsob vetvenia, vlastnosti kôry, borky, koreňová sústava, ...) nižší strom, často ako viackmenný rozložitý ker, koruna kuželovitá nepravidelná, konáre za mlada v praslenoch vodorovne odstávajúce, kôra červenohnedá až sivohnedá, borka sa odlupuje v tenkých červenohnedých podlhovastých platničkách, kmeň je svalcovitý, hojné adventívne výhonky pri osvetlení, alebo poškodení, vyznačuje sa silnou pňovou výmladnosťou, koreňová sústava je bohatá – srdcovitá
2, Púčiky - 3 – 4 x 2 mm veľké, široko vajcovité, červenohnedé, tupé
3, Výhonky (letorasty) - (výhonky – letorasty - vyrastajú z púčika, po zdrevnatení a opadnutí listov je z nich jednoročné drevo - tohoročný prírastok) svetlozelené, neskôr červenkasto hnedé lysé
4, Listy (asimilačné orgány) - Ihlicovité 20 – 30 x 2 – 2,5 mm veľké, čiarkovité, končisté, ploché, mäkké na báze zúžené do krátkej stopky z vrchu tmavozelené lesklé zospodu žltozelené matné, na vetvičke sú usporiadané po špirále vo dvoch radoch, vytrvajú 6 – 8 rokov
5, Kvety - drevina dvojdomá, kvitne IV – V, > v krátkych vajcovitých šištičkách, 3 mm veľké, guľovité, žlté, vyrastajúce na spodnej strane konárikov v pazuchách ihlíc – husto zoskupené, + šištičky sú podobné štíhlym púčikom – drobné
6, Plody, semená - semeno 6 – 8 x 5 mm veľké, oválne, jemne stlačené s 2 – 4 hranami, tmavohnedé pevné osemenie, obalené je pohárikovitým rôsolovitým karmínovočerveným (aj žltým) mieškom (arillus) – jedlý, dozrieva VII – IX
7, Rozšírenie - pôvodne ± celá Európa v dosahu oceánskej klímy, jeho výskyt je v súčasnosti skôr vzácny v dôsledku výrubu v minulosti pre jeho kvalitné drevo, jeho najväčší prirodzený výskyt v Európe je na Slovensku v Harmaneckej doline (200 – 300 tisíc jedincov), v SR rastie v nadmorskej výške od 430 – 1300 m n. m.
8, Ekológia - drevina oceánskej klímy, naša najtiennejšia ihličnatá drevina, no znesie aj plné osvetlenie, nemá veľké nároky na úrodnosť pôdy, ale vyššie na pôdnu vlhkosť, je citlivá na nízke teploty a náhle odclonenie
9, Význam - v súčasnosti je to chránená drevina, drevo je tvrdé, pevné, pružné s veľkým podielom tmavého červenohnedého jadra, celá rastlina je jedovatá (alkaloid – taxín), využitie ma v záhradníctve ako parková drevina, ktorá tvorí mnoho vzrastových aj farebných foriem, dobre znáša znečistené mestské prostredie ako aj zostrihávanie v živých plotoch (v minulosti drevo slúžilo na výrobu kuší a tiež pri výrobe nábytku – intarzia)

Tis básnik

Io, Iwa, drevená hviezdna loď
Cíť moju lásku a vďačnosť
Vezmi ma na palubu
a ukáž mi chodníky
Po ktorých putujú duše a hviezdy
Stĺpe vševedúceho mlčania
Kotviacim na druhých
strane ríše času
Živým daruješ mystickú smrť
A vodíš smrťou k životu

Odkazy, linky, súvisiace články

Mohli by vás zaujímať články a príspevky na tému tis, stromy, tisový les a pod., ktoré sme navštívili na webe, keď sme sa venovali štúdiu tohoto krásneho a magického stromu:

© na zdravie 2016